___xxx Dánsko, nie tak vysoké, ako ďaleké

Projekt „Najvyššie vrcholy krajín EU“ sa blíži ku koncu. Teraz už zostáva zdolať len zopár z tých najvyšších, po našej výprave na severozápad (27.10. – 1.11.), ktorej cieľom bolo dosiahnuť Mollehoj (číta sa Muelhoj) v dánskom pohorí Ejerbjerge. Tým najsevernejším (a najprísnejším) – fínskemu a švédskemu som sa šikovne vyhla, ale Dánsko, vlasť Vikingov ma veru lákala. Kto nevie prečo, odporúčam prečítať historický román od Fransa Bengtssona, Červený Orm. Neodradila ma ani vzdialenosť, ktorú bude prekonať autom – takmer 3000 km.

Podľa plánu naša cesta mala začať v Žiline, o 11:00 a po 4 hodinách jazdy nás očakávala vo Wroclavi esperantistka Teresa Pomorska, ktorá nás ubytuje, ukáže nám mesto a o 20:00 hod bude stretnutie a beseda v miestnom klube s jeho členmi. Lenže v daždivý piatok a navyše pred sviatkom pamiatky zosnulých – akú dopravnú situáciu možno očakávať? Bolo to stresujúce nielen pre šoférov a trvalo plných 8 hodín. 400 km. Srdečné privítanie vo Wroclavi teplým čajom a výbornými koláčikmi odplavilo únavu, debatovali sme, obdivovali klubové priestory (3 miestnosti v starom dome, poskytnuté klubu primátorom mesta. Sliezsky zväz esperantistov, Kosciuszki 35/B/E) a po výmene darčekov a spoločnom fotení ideme na nočnú prehliadku mesta. Wroclav žije aj v noci. Mladí ľudia (aj tí, len dušou) sa prechádzajú, bavia sa, všemožne si užívajú krásu svojho starobylého mesta, ktoré v osvetlení ukazuje romantické námestia, budovy, intímne zákutia a rieka Odra dopĺňa príjemnú atmosféru. Na kráse a čistote mesta majú podiel zaiste aj trpaslíci v počte viac ako 300, rôznych remesiel, odborov spolkov a záujmových skupín. Esperantský doteraz chýba, možno nemajú jazykové nadanie, alebo nevnímajú jazykový problém v Európe? Okrem toho sú drahí. Srdečná vďaka Terezke, Gréte, Edulovi a Michaelovi, ktorí nás obetavo sprevádzali a ukázali pozoruhodnosti. Venovali sa nám až takmer do 23:00 hod.

Sobota, 28.10 o 8:00 štartujeme k nemeckej hranici. Prešli sme ju nepozorovane, zo slovanskej krajiny na územie Lužických Srbov – v dávnej minulosti podrobené germánskymi kmeňmi. Názvy obcí o tom svedčia: Dobern, Czernitz, Katlov, Debkau, Luben a napokon mesto Cottbus – Chotěbuz, cez ktoré preteká pokojná rieka Spréva. Na jej brehu stojí budova elektrárne a domčeky, z ktorých verandy možno loviť ryby alebo nastúpiť do člna. Zdržali sme sa len krátko,  pozrieť si dvojjazyčné nápisy, snažiace sa presvedčiť o rešpekte majority k národnostným menšinám. Lužickí Srbi sa držia: v Prahe na Všesokolskom slete v r. 2012 sa zúčastnila výprava so zástavami, krojmi, kapelou a spievali srbské piesne. Majú aj hymnu. K našim dvom autám sa pridalo tretie, takže na brehu jazera Arendsee v osade Ziessau v reštaurácii Zur Wilde Gans nás zasadlo k večeri 12 osôb: Mária Pilková z Česka, manželia Silvia a Wolfgang Koller z Rakúska, Michaela a Ondrej Holickí od Trnavy, z Liptovského Mikuláša Beata a Jano Vajsovci, Iveta Morgošová a Renáta Staňová zo Žiliny, expert na európske diaľnice Mirko Papaj, kameraman a fotograf Peťo Rybín a ja. Kto nezaváhal, ochutnal pečenú miestnu rybu Arendsee marene, čiže mrenicu. Po nedlhom posedení a vydaní inštrukcií na ďalší deň sme nocovali v priľahlom penzióne Schwartze Katze. Spali sme „rýchlo“, hoci o hodinu viac, vďaka zmene času. Včera nás postrašila z rádia predpoveď orkánu, údajne až 150 km/hod. Neskôr sme sa dozvedeli o jeho vyčíňaní v Česku. V Nemecku sa zrejme vyzúril v noci, veterné ráno (29.10.) odohnalo oblaky a blížiac sa ku hranici, nebo ukázalo kúsok modrej. Odkedy sme opustili Česko, krajina sa sploštila: či v Poľsku, či v Nemecku, a tak to ostalo aj v Dánsku. Tieto krajiny boli vyžehlené v dobe ľadovej, pevninský ľadovec tu zanechal kamene, balvany a bariéry z nich a množstvo jazier. Pozrúc do mapy, severania sa nemôžu žalovať na nedostatok vody, sladkej či slanej.

Mojim očiam chýbali kopce. Čo im však vôbec nechýbalo, naopak, vyvolalo pocit voľnosti – žiadne bilbordy, zbytočne vnucujúce zbytočnosti. Namiesto nich decentné infotabule  upozorňujúce na miestne pozoruhodnosti, kultúrne pamiatky, nabádajúce cestovateľa nenáhliť sa, ale odbočiť a dozvedieť sa zaujímavosti o kraji, ktorým prechádza. Taktiež politikom postačujú neveľké portréty s menom a príslušnosťou k strane. Žiadne pochybné bombastické sľuby a klzké frázy. A plytvanie materiálom. V takejto rovinatej krajine sa má vietor dobre, lenže, ako u kapitalistov, nie zadarmo. Zástupy a kŕdle veterných mlynov melú elektrinu. Čistá energia, alebo zabíjače vtákov? Kúsok po kúsku, človek utláča prírodu, zabúdajúc na „pílenie konárov“. Charakter krajiny odzrkadľuje charakter Vikingov, presne ako v tom románe: nie skupiny ku sebe učupených domčekov, ako u nás, ale jednotlivé gazdovstvá, obklopené rozlohami polí, pasienkov a lesíkov. A samozrejme, pasúce sa kravy, pôsobiace zamyslene a dôstojne. Kde-tu črieda oviec. A tiež pripomienka Vianoc: škôlky jedličiek rôznej veľkosti. Či si toho roku kúpim spomienku na Dánsko? Skolding, Vejle, Horsens a Skanderborg – naše mestečko. neďaleko neho nás čaká penzión Klaerke. usadlosť, ktorej stajne sa premenili na útulné izby a jedáleň, podobne ako tie v Ziessau. Viac sa oplatí „dojiť“ turistov, nevyžadujú toľko opatery.  Podľa dohody, o 13:00 prichádza Mia Nordentoft, mladá predsedníčka DEJO – Dánskej esperantskej mládežníckej orrganizácie a členovia klubu v Aarhuse: Grete Kvist, Erik Hjorth a Sven Nielsen. Piaty, Eckhard Blick, nás počká pri jednom z „nepravých“ vrcholov.  Doteraz sa ešte na žiadnom výstupe nezúčastnilo toľko miestnych esperantistov.

Dnes teda zdoláme tri najvyššie vrcholy/body Dánska. Vďaka vývoju meracej techniky sa upresnilo, ktorý z nich je ten pravý. Nie je to Bavnehoj (170,35m n.m.) s vyhliadkovou vežou v tvare stola, na ktorú je možno vyjsť schodmi v dvoch „stolových nohách“. Po sezóne je bufet pri veži zatvorený, teda sa ani neobčerstvíme, ani nedostaneme pečiatku do denníka. Víťazom je Mollehoj (Mlynský vŕšok), ktorý preslávil gazdovstvo, kde sa nachádza, hoci neuveriteľne vedľa kravína je umiestnený veľký mlynský kameň a tabuľa s informáciou o nadmorskej výške 170,86 m n.m. K najvyššiemu bodu Dánska vedie cestička ohradená plotom, aby sa turisti nezmýlili (a nerušili dobytok). Rozčarovanie? Veď sme vedeli, aké je Dánsko, niet dôvodu na sťažovanie. Eckhard (vo voľnom čase prekladateľ pre E-Vikipédiu, pôvodom Nemec) navrhol navštíviť ešte jedno miesto, aby sme záležitosť uzavreli. Po nedlhej ceste autom sa náhle panoráma mení. Zjavuje sa les a cesta stúpa, ocitneme sa na obľúbenom mieste rodinných výletov. V 19. storočí pokladali Himmelbjerget (147 m n.m.) za najvyšší vrch Dánska a tu by ani nikomu nenapadlo poprieť to. Z parkoviska stúpame  cez pekne upravený lesopark s detskými ihriskami, sochami dvoch významných politikov, prichádzame k veži postavenej „Pre slávu dánskeho ľudu“. Pod nami sa rozprestiera jazero Julso, kde sa v lete možno člnkovať, teraz premáva len lodná pravidelná doprava. Prejdeme sa dolu k jazeru a cestou nahor objavíme dve moderné plastiky, skúšame uhádnuť ich ideu. Po návrate do penziónu sa ešte porozprávame, ale naši dánski priatelia majú zajtra pracovný deň, ďakujeme za sprevádzanie a lúčime sa s nimi.

Pondelok, 30.10 je poznávací deň, Aarhus, prístavné mesto s historickým centrom, múzeami a inými zaujímavosťami čaká na nás. Naše nádeje nie sú celkom splnené, múzeum sa otvára až o 10:00, tak zamierime do prístavu. Ako nepatrné mravce alebo baktérie sa cítime pri obrovských žeriavoch, lodiach a hlava sa mi krúti pri predstave kvánt tovaru vo všetkých tých kontajneroch...

Bohužiaľ len zvonku si môžeme prezrieť Alternatívny dom z dreva a plastu? – skla na okraji prístavu. Je vysoký 3 poschodia, sú v ňom rastliny – tropické? a viaceré osoby zaujaté záhadnými činnosťami. Cestou do centra sa necháme zvábiť zábavnou fontánou, ktorej vodné steny vystrekujú a utíchajú v intervaloch, otvárajúc a zatvárajúc návštevníkovi „komôrky“ – a neopatrného pokropia. Obdivujeme budovu divadla, jazdeckú sochu kráľa Christiana X., katedrálu, čistotu mesta, na paneloch na námestí výstavu o protestantizme – z príležitosti výročia – a počuli sme spievať anjelikov: len zo zvedavosti sme vošli do chrámu, kde prebiehala skúška detského zboru. V laviciach sedelo, medzi blond hlávkami primiešaných zopár černoškov. Všetky pozorne sledovali pokyny zbormajstra. Keď skúška skončila, vyšli sme von akosi očistení pôsobením tých jasných a úprimných hláskov.

K prírodovednému múzeu toľko, že vedu prezentuje príťažlivo pre deti aj pre dospelých. Zvlášť pôvabná bola expozícia veľkých zvierat doby ľadovej. Potom sme navštívili Silkeborg so skanzenom historických lodí, prešli sme promenádou, pozreli  si mesto a ľudí. Najmladší účastníci využili deň výletom na najsevernejší bod polostrova – Skagen, kde pri priaznivých podmienkach možno vidieť stret Baltického mora so Severným. Mali to šťastie a aj zdokumentovali tento nevšedný úkaz.

Tak – a koniec. Pre našich troch šoférov len polovica, lebo pred nami je 900 km cesty. V starom Ríme si ctili staviteľov mostov, v dnešnej dobe staviteľov tunelov. Vďaka nim sme prešli Berlínom a Drážďanmi ako šíp Viliama Tella jablkom – hoci nie tak rýchlo, ale takmer tak priamo. Po nekonečných rovinách nás na nemeckej strane privítali vŕšky Saského Švajčiarska a na českej sopečné České stredohorie. A mesto na veľkej rieke – Ústí nad Labem. Reštaurácia Habrovická bašta bola naším útočišťom na poslednú noc našej expedície. Na návštevu Budyšína – Bautzen nezostal čas ani sily. Streda, 1.11. si pre nás prichystala na posledných 650 km gordický uzol v podobe prejazdu Prahy a pár kvapiek nebeských sĺz na rozlúčku s dobrodružstvom. 

Dovidenia!

Úprimná a srdečná vďaka patrí dievčatám, ktoré zabezpečili perfektné nocľahy (Iveta, Silvia a Michaela), autorovi projektu a hlavnému organizátorovi Janovi Vajsovi, Mirkovi Papajovi ako expertovi na európske diaľnice a nemocničné úklady, Peťovi Rybínovi za obrazovú dokumentáciu, všetkým účastníkom za zachovávanie pohodovej nálady počas celej výpravy.

                                              Zaznamenala: Mária Minichová