Nepál – 12. Medzinárodné himalájske stretnutie

Z esperanta preložila Mária Pilková, jazyková korektúra Rudo Ferianc

Od 25. februára do 10. marca 2017 sa v Nepále uskutočnilo 12. Medzinárodné himalájske stretnutie. Toto stretnutie je jedinou medzinárodnou esperantskou udalosťou, ktorá sa koná v Nepále, a to od roku 1995. Jej organizátorom je Nepálsky esperantský zväz (NEspA). Na tohtoročnom stretnutí sa zúčastnili esperantisti z Japonska (15 osôb), Slovenska (6), USA (2), Dánska (2), Nemecka (1), Taiwanu (1), Vietnamu (1) a Nepálu (25). Hlavným programom bol turistický pochod pod horu Anapurna.

Káthmandu, Panauti, Bhaktapur

Náš let z Bratislavy cez Dubaj do Káthmandu bol dlhý a letecká spoločnosť FlyDubaj nepatrí k najlepším. Po nie-koľkých hodinách meškania sme pristáli v nepálskom hlavnom meste. Organizátori nás čakali a precízne sa postarali o našu dopravu, ubytovanie a stravovanie. Hneď prvý večer sme sa zúčastnili na tradičnej nepálskej svadbe. Ženil sa syn nepálskeho esperantistu Parasal Rijal. V niekoľkých veľkých miestnostiach honosnej reštaurácie bolo veľa hostí. Mali oblečené tradičné nepálske odevy. Vo vyvýšenom výklenku stál pekný mladý manželský pár, ktorý prijímal blahoželania. Čašníci prinášali jedlo a nápoje, na inom mieste sa tancovalo. Medzi hosťami bolo veľa esperantistov, a tak sme mohli bez problémov diskutovať s domácimi. Keď sme sa lúčili a odchádzali, bola už neskorá noc.

V pondelok 27. februára sme navštívili kláštor Pašupati na rieke Bangnati. Kláštor má meno podľa jednej z foriem Šivu. Pochádza z 5. storočia a v 14. storočí bol z veľkej časti zničený. Hinduistický kláštor v dnešnej podobe bol postavený v 19. storočí a je zapísaný medzi pamiatkami svetového dedičstva UNESCO. Na pravom brehu rieky je hlavná pagoda a pod ňou sú miesta na spaľovanie mŕtvych. Navštívili sme aj Bodnath (tiež Budha), ktorý je jedným z mnohých svätých budhistických miest. Budhova stúpa je starodávna a je jednou z najväčších vo svete (36 m). V hoteli Marshyangdi sa večer uskutočnilo oficiálne slávnostné otvorenie 12. Medzinárodného himalájskeho stretnutia. Večerom sprevádzal hlavný organizátor a generálny tajomník NEspA Bharat Kumar Ghimire, ktorý predstavil podrobný program. Stretnutie pozdravili predstavitelia jednotlivých delegácií. Malým divadelným predstavením prispel Hori Yasuo. Každý účastník dostal bulletin Montejo, ktorý bol vydaný pri príležitosti tohto stretnutia.

Ďalší deň sme šli autobusom na výlet do dvoch susedných historických miest. Iba 40 km od hlavného mesta je Panauti, historické mesto, ktoré daroval kráľ Bhupatindra Malla ako veno svojej sestre. Žije tu národ Nevarov. Na sútoku dvoch riek Punyamati a Rosi sme videli niekoľkostupňové pagody či remeselne precízne vyrobené okná a dvere. Stredoveký mestský štýl zachovávali aj úzke ulice. Okrem chrámu Indra (Indešvar Mahädev Mandir) sme navštívili aj miestnu knižnicu, ktorá robí veľa pre vzdelávanie mládeže. Pozreli sme si aj Bhaktapur, ktorý leží 14 km od Káthmandu a vo svojej dobe bol kráľovským mestom. V súčasnosti ho často navštevujú turisti. Na námestí Durbar je pešia zóna a ľudia si môžu bezpečne prezrieť zaujímavé stavby. Patrí k nim palác vládcov Malla, zlatá brána a na námestí Taumadhi sa nachádza najvyšší chrám Nyatapola (vysoký 30 m, postavený v rokoch 1702 – 1708). Juhovýchodne je Pujari Math, kde nájdeme múzeum ručných prác.

Pod Anapurnou

Náš hlavný turistický program sa začal dlhou a nebezpečnou cestou autobusom z Káthmandu do Pokhary, ktorá leží 200 km západne. Cesta v hustej premávke po úzkej a nekvalitnej ceste plnej zákrut a šoférov, ktorí sa neustále navzájom predbiehajú, bola skutočne veľkým zážitkom s búšiacim srdcom a zovretou sedacou časťou. Pokhara je krajšie mesto než Káthmandu. Cesty a chodníky sú vyasfaltované, bez špiny a architektúra nie je taká chaotická. Pekné jazero Phewa Tal je miestom oddychu nielen pre domácich, ale hlavne pre turistov, ktorí tu oddychujú po návšteve vysokého horského masívu Anapurny, ktorá sa nachádza iba 25 km od mesta. Bývali sme v príjemnom hoteli Lake View Resort, kde bol večer folklórny kultúrny program. Ráno vo štvrtok 2. marca sme si zbalili naše batohy na 5-dňový pochod. Z Pokhary k vodnej elektrárni na rieke Madi Khola pri dedinke Chasu sme znova cestovali autobusom. Ak som si deň predtým myslel, že cesta z Káthmandu bola nebezpečná, tak táto bola na hranici smrti. Silno som zvieral držadlá na sedadle predo mnou a takmer som nedýchal. Prašná cesta je vybudovaná v strmých svahoch a kľukatí sa cez džungľu. Keď sme dosiahli rieku Madi Khola, bol som šťastný. Hneď vedľa cesty predávali na zemi mäso, ktoré domáci rozdeľovali z práve zabitého zvieraťa. Náš pochod sa začal vo výške 1000 m n. m. Z Chasu, kde Číňania stavajú hydroelektráreň, sme stále stúpali hore a postupne sme prechádzali popri dedinkách Rohlgaon a Setiholagaon. Pod nami bolo hlboké údolie divokej rieky Madi Khola. Prvý raz sme prechádzali lavičkou z oceľových lán. Pre nás bolo neuveriteľné vidieť terasovito usporiadané políčka na strmých svahoch. Koľko ľudskej práce je vloženej do týchto políčok... Pri dedinke Bagalethar nás čakal obed na trávniku pripravený domácimi. Od tohto miesta sa chodník zmenil na nekonečné schodište. Naša veľká skupina sa rozdelila podľa síl do niekoľkých menších. Do Tantingu, cieľa dňa, sme prišli po 16. hodine. Prichádzajúc do dedinky sme prešli cez uvítaciu bránu a na malom námestíčku nás ozdobili kvetnými reťazami. Do jednotlivých domov sme boli rozdelení po 3 – 4 osobách a gazdinky nám pripravili ubytovanie a večeru. Pred večerou sme sa prešli po peknej dedine, kde je základná škola a štadión. Druhý štadión sa nachádza vyššie a čiastočne je zavalený kameňmi z novobudovanej cesty. Vedľa neho stojí pomník. Večerali sme s holandským párom, ktorý bol v Nepále 18-krát.

Piatok bol druhým dňom nášho pešieho pochodu a cieľom bola dedina Sikles, ktorá je vzdušnou čiarou vzdialená iba 2 – 3 km od Tantingu. Pozemný pochod prekonáva dva strmé svahy. Najskôr sme šli po ľavom svahu rieky Madi Khola. Z výšky 1 580 m n. m. sme zostúpili k mostu zo železných lán vo výške 1 200 m n. m. a v slnečnom počasí sme po nekonečných schodoch pomaly vystupovali hore na pravú stranu rieky. V porovnaní s ľavou stranou išlo o poľnohospodárskejšiu lokalitu, pretože tu bolo viac terasovitých políčok ohradených kamennými múrmi. Voda je rozvádzaná vodnými kanálikmi, ktoré sú dômyselne vyriešené. Hoci sme sa blížili k výške 2 000 m n. m., klíma bola prijateľná pre kultúrne rastliny. Videli sme políčka s cibuľou, špenátom, fazuľou a šošovicou. Z veľkej časti tu boli strniská po minuloročnom zbere obilia. Dedina Sikles je väčšia než Tanting a vyššie položená v 1 980 m n. m. Znova nás vítali podľa miestnej tradície kvetinovými vencami a my sme rozdali deťom malé darčeky a sladkosti. Tváre sme mali červeno pomaľované a naša skupina vyzerala ako indiánsky oddiel na bojovom chodníku. Pred večerou jedna z Japoniek spadla, zlomila si ruku a na čele mala krvavú ranu. Po večeri nám miestni predviedli domáce piesne a tance národa Gurungov.

V sobotu 4. marca sme smerovali k vrchu Tara Hill Top. Údaje o jeho výške sa rôznia. Na informačných tabuliach sa uvádza 2 800 m n. m., na mape okolo 3 000 m n. m. a v sprievodcovi či na internete je to 3 056 m n. m. Na začiatku chodník viedol okolo domov, potom okolo polí a pasienkov. Za posledným pasienkom je rododendronová džungľa. Nachádzajú sa tu rododendronové stromy s bielymi a červenými kvetmi. Na jednom mieste bol zosunutý svah a museli sme ísť inou cestou. Pochod bol dlhý a niekoľkým našim priateľom ubúdali sily. Všetci sme privítali obedňajšiu prestávku a dve hodiny sme oddychovali. Posledný výstup nás doviedol na Tara Hil Top, kde sme spali v stanoch. Teploty počas dňa dosahovali okolo 25 °C, ale večer a v noci sa blížili k nule. Pred večerou som s Mirom Papajom skúmal pseudojaskyňu, ktorá má rozsadlinový pôvod.

Nedeľa 5. marca sa začala veľkým prekvapením. Až doteraz sme masív Anapurny iba tušili, ale zavčasu ráno bol viditeľný v krištáľovo čistom vzduchu tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku a chytiť ho. Grandiózna panoráma sa nám predstavila piatimi himalájskymi horami: Južná Anapurna (7 219 m n. m.), Mardi Himal (5 553 m n. m.), Machapuchre (6 997 m n. m.), Anapurna IV (7 525 m n. m.) a Anapurna II (7 397 m n. m.). Na východe sa začalo prírodné divadlo – východ slnka. Pohľad na peknú panorámu trval iba niekoľko hodín a znova ju zahalili oblaky a Anapurna sa stratila. Úžasným pohľadom na malebnú horu Nepálu sme sa mohli tešiť až do obeda. Veľmi pekne vyzerá hora Machapuchre, ktorá pripomína slovenský národný vrchol Kriváň vo Vysokých Tatrách. Samozrejme, že sme zobrali kamienky z Tara Hill Top na esperantské obo, ktoré je sa nachádza na vrchu Poludnice. Poobede sme začali zostupovať k dedine Ghale Kharka. Znovu sme prechádzali rododendronovou džungľou. Pod vrcholom bolo niekoľko pseudojaskýň a veľkých geologickýc zlomov. Zostup bol plánovaný na 4 hodiny, ale naša malá skupina dosiahla dedinu prijateľným tempom za 2,5 hodiny. Zostup však nebol úspešný pre všetkých. Stanka si pri zostupe po strmom svahu zlomila pravú nohu a museli sme ju komplikovane transportovať do mesta Pokhara. Najprv ju silný domáci nosič niesol až do dediny. Po niekoľkých hodinách prišiel pod dedinu starý automobil, ktorým po veľmi rozbitej ceste cestovala do hlbokého údolia rieky Seti Khola. V noci ju ošetrili v nemocnici Fishtail Hospital v Pokhare. Veľmi jej pomohli traja organizátori: Pradip Ghimire, Mukunda Chhetri a Shree Pokharel, ktorý v utorok sprevádzal našu priateľku Stanku počas letu z Pokhary do Káthmandu. Ostatní zostali v Ghale Kharka, kde sa večer zúčastnili na dedinskom folklórnom programe. Pondelok bol posledný deň pochodu a poobede sa všetci vrátili do Pokhary. Voľný deň v Pokhare sme využili na prehliadku mesta a pekného jazera Pheva Tal. Je to druhé najväčšie sladkovodné jazero v Nepále a má plochu 5,23 km². Nachádza sa vo výške 742 m n. m. a dosahuje hĺbku 24 m. Jazero je známe tým, že sa v ňom odzrkadľuje hora Machapuchra a iné vrchy masívu Anapurny. Na ostrove jazera je chrám Taal Barahi.

Posledné dni

Posledné dni ubehli rýchlo. V utorok sme dlho cestovali autobusom do Káthmandu. V stredu sme navštívili Swayambhu, ktoré je budhistickou stúpou na malom kopci v severozápadnej časti mesta. Patrí k najstarším náboženským miestam v Nepále a slúži budhistom aj hinduistom. Stúpa sa skladá zo základne, na ktorej je kupola a nad ňou je kocka s očami Budhu smerujúcimi do 4 strán. Chodieva tu veľa ľudí – veriacich, turistov, predavačov, zdravých i chorých návštevníkov. Skutočnými vlastníkmi tohto miesta je ale veľké množstvo opíc. Zverinec doplňujú psy-bezdomovci a posvätné teľatá. Vzduchom sa nesie vôňa aromatických vonných tyčiniek, ale aj jedál z malých reštaurácií. Remeselníci predávajú svoje výrobky a mních ticho žobre.

Poobede sme navštívili sídlo NEspA, ktoré sa nachádza v mestskej štvrti Thamel. Sídlo má dve kancelárie, kuchyňu, toaletu a kúpeľňu. Zemetrasenie zasiahlo aj dom, v ktorom sa sídlo nachádza. Nepálski esperantisti preto plánujú postaviť nový dom, na ktorý sme sa skladali. NEspA je pokroková asociácia s členmi na vysokej jazykovej úrovni a organizáciu vedú funkcionári s dobrými organizačnými schopnosťami. Pred večerou bol rozlúčkový program. Každý účastník dostal diplom a typickú nepálsku čiapku. Poďakovali sme organizačnému tímu, ktorý viedol Bharat Ghimire. Zorganizovať stretnutie vo vysokých horách a s početnými účastníkmi z rôznych krajín je skutočne náročné. Hlavnému organizátorovi pomáhali títo esperantisti: Indu Devi Thapaliya – predsedníčka NEspA, páni Pradip Ghimire, Mukunda Chhetri, Shree Prasad Pokhrel, Harka Shestra, Ĵanardan Uprety, Mukunda Raj Pathik, Navin Shresta a ďalší. Najväčšia zahraničná delegácia prišla z Japonska a viedol ju Hori Yasuo. Pomáhal mu Toru Futasugi. Pán Ooba Mitsuru nakreslil veľa portrétov účastníkov a dámy Migihara Kimie (rádioamatérka) aj Ioyoshi Katsuku (Kanjo) boli nezabudnuteľné. Slovensko zastupovali Dano Griguš, Vlado Klimeš, Stanka Klimešová, Miro Papaj, Jano Vajs a Bea Vajsová. Z Kalifornie (USA) sa zúčastnil sympatický kórejský pár Monique a Wongill Kim, z Dánska Peter Wrae, ktorý nám veľa pomohol a Zita Blaust (pôvodom z Litovska). Z Nemecka to bol Peter Kuhnel so silným hlasom, z Tajvanu zdatný turista You Manlai a z Vietnamu Nguyen Van Ha, ktorý bol smejúcou sa dušou podujatia. Stretnutie bolo pre nás zaujímavé z niekoľkých hľadísk – Nepál je pre nás úplne neznáma krajina, tak isto aj Nepálčania a ich životný štýl. Teraz vieme, že v pekných horách žijú priatelia a srdeční ľudia, že nepálski esperantisti sú schopní organizátori, ktorí riešia každý problém s úsmevom, bez stresu. NEspA je dôležitá súčasť esperantského hnutia vo svete.

Ďalší deň sme odleteli cez Dubaj do Bratislavy, kde nás čakala zima. Stanku operovali v Nitre.

J. Vajs