Mladica na túre

alebo

OSTREDOK (1.596), Veľká Fatra 

Milí čitatelia,

hneď na začiatku by som vás chcela VAROVAŤ! Ak máte práve v tejto chvíli dobrú náladu, a nie je ťažké vám túto skvelú náladu pokaziť, nečítajte ďalej! A ak sa v blízkej budúcnosti chystáte na turistiku do Veľkej Fatry a dokonca priamo tam kde som bola ja – na Ostredok, tak naozaj ihneď prestaňte čítať! Tento článok bude miestami dosť negatívny a nerada by som bola ja tá, ktorá vám pokazí vašu dobrú náladu. STOP!

Vy si nedáte povedať a čítate ďalej však? Tak ja vám to teda poviem, celé od začiatku. Nebudem preháňať ani zveličovať, nebudem veci ani prikrášľovať. Budem s vami zdieľať svoj zážitok z môjho výletu, ktorý by som nazvala „už nikdy viac“.

Odomkla som dvere na byte. Ešte som sa nestihla ani vyzuť z topánok keď mi ocino položil otázku. Vraj či nechcem ísť zajtra na túru. Na moje otázky mi odpovedal, že to bude taká menšia túra, niečo ako 2 krát na Žiarsku chatu. Pôjde sa s klubom esperantistov. Síce celodenná túra, ale taká prechádzka to bude...  Hneď som súhlasila. Som približne polroka po operácii kolena a potrebujem ho čo najskôr dostať „do normálu“ čiže cvičiť, posilňovať, plávať a vrelo mi odporučili aj rýchlu chôdzu či menšie túry.

Na druhý deň sme krátko po 9 ráno vyrazili z Vyšných Revúc spoločne s ďalšími 2 členkami našej partie. Pri štarte som sa dozvedela, že máme pred sebou 20 km. Pochopila som, že môj večne optimistický ocino to trochu prehnal s prirovnávaním tejto túry k túre na Žiarsku. Ale večne optimistická Lenka ďalej naivne verila, že to bude ako ocino povedal – o niečo dlhšia prechádzka. A čo! Poďme na to!

Približne o hodinu sme sa stretli v sedle s ďalšími dvomi členmi, ktorí mali už kus cesty za sebou, oni vyrazili z Donovál. Prevzali vedenie, za čo som bola vďačná lebo cestou na sedlo kde sme sa mali všetci stretnúť sme neustále zastavovali a študovali mapu, boli na vážkach či ideme správne, navigačka v mobile samozrejme vďaka zlému internetovému pripojeniu nefungovala a ani jeden z nás štyroch si nebol 100% istí či ideme správnym smerom.

Nakoniec to dobre dopadlo. Teraz sme už boli šiesti. Postupne sa otepľovalo, vyzeralo to na naozaj krásny slnečný jesenný deň. Za sebou sme mali asi 2 alebo 3 kratšie strmé výstupy. Dali zabrať, ale ešte sme len na začiatku takže energie máme stále dosť. Najedení a oddýchnutí sme boli odhodlaní pokračovať. Poďme na to!

Ja viem, ja viem. Nechápete prečo som v úvode tohto článku tak preháňala. Ale to najhoršie ešte len príde!

„Ako ťa ocino motivoval aby si s nami šla?“ pýta sa ma jeden z partie. Nechápavo som na neho pozrela. „Povedal mi, že to bude niečo ako prechádzka na Žiarsku.“ Vymenili si pohľady. Vtedy som pochopila, že tu niečo nehrá.

Rozhodli sme sa pokračovať v ceste. Po spomínaných strmých výstupoch, ktoré sme už mali za sebou prišlo na chvíľu mierne klesanie, ktoré dalo môjmu kolenu zabrať a ja som sa v duchu začala obávať ako to zvládnem cestou naspäť. Išli sme, väčšinou lesom, a opäť väčšinou do kopca prekračujúc pováľané stromy, ktoré nám stáli v ceste a zohýbajúc sa popod konáre stromov. Niektoré cestičky boli zradné a človek musel byť stále v strehu a držať sa značiek. Občas sme sa odrazu vynorili z lesa a ocitli sa na čistinke. Bol to krásny pocit. Ako keď vás niekto pustí zo zovretia. Už sa nepozeráte len pod nohy a pre stromy nevidíte viac ako na pár metrov dopredu. Máte pred sebou krásny výhľad. Konáre stromov vám už nerobia strechu nad hlavou a vy cítite ako sa o váš chrbát opreli príjemné hrejivé poludňajšie slnečné lúče. Tesný turistický chodníček nás však o málu chvíľu zakaždým lákal naspäť do lesa takže na slniečku sme sa vždy ohriali len chvíľku. Cupitali sme si ako húsky jeden za druhým. Snažila som sa nezaostávať a zároveň nebrzdiť tých, ktorí išli za mnou a tak sa mi neraz stalo že som v snahe udržať si tempo zakopla o konár ukrytý pod jesennými listami, alebo sa mi na nich šmyklo. Nezastavovali sme často a keď, len na krátko. Konečne sme vyšli z lesa. Pred nami sa rozprestierala čistinka, ktorá ale už neviedla opäť do lesa čo ma celkom potešilo. Išli sme po rovinke, bolo poludnie, slnko príjemne hrialo. Pred nami sa vynoril zaujímavý výhľad. Nebol vyslovene dych vyrážajúci ani pekný. Bol zaujímavý. Na chvíľu som sa cítila ako niekde na safari alebo v polopúšti. Akoby som ani nebola na Slovensku. Okolo len pustina, všetko bolo sfarbené do slamenožltej, zeleno olivovej a hnedej farby. Krásne zlato oranžové listy ligotajúce sa v slnečnom jase, jemne sa pohojdávajúce na listnatých stromoch zmizli. Zrazu tu bolo len pár roztrúsených tuhozelených ihličnatých stromov, asi aby sa tam človek necítil už úplne sám. Nevplývalo to na mňa ale negatívnym dojmom. Modrá obloha a slnko na nej dodali tomuto pustému miestu akýsi nádych života. Bol to príjemný pocit. Nejde to však opísať. Asi sa tam budete musieť vybrať sami, aby ste pochopili o čom píšem a možno si odnesiete celkom iný pocit. V diaľke bolo vidieť vyhliadkovú vežu. Tam sme mali namierené.

Pred nami bol dlhý strmý výstup. Niektorí predlžovali pauzu, iní to chceli mať čo najskôr za sebou. Ja som si vybrala zlatú strednú cestu, zjedla som buchtu, chvíľu si oddýchla, prezula si ponožky, lebo ma začali omínať topánky (nepomohlo) a poďme na to! Po každých 30 krokoch som musela zastať, zrádzala ma kondička, bola som už aj celkom unavená a hlavne ten kopec bol nekonečný! Ivetku a Renátku, ktoré vyrazili asi o 10 minút skôr som videla stále pred sebou zdolávať strmý výstup. Pomáhala som si ako sa dalo a tak som začala v hlave kalkulovať, koľko bude ešte trvať kým to vyšliapeme, dúfajúc že mi vyjde nejaké malé číslo a to ma motivuje. Do úvahy som zobrala všetky možné faktory. V tej chvíli možno aj také že mi narastú krídla alebo si prdnem a vystrelí ma navrch. Malé číslo nevyšlo, možno som zle počítala, ale všetku energiu som vynaložila na posledné kroky a na korekciu vlastných výpočtov mi už žiadna neostala. Ivetka s Renátkou zrazu zmizli. Už som ich pred sebou nevidela a tak som z posledných síl pridala do kroku. Konečne. Dala som to. Síce výkon nič moc, ale čo koho do toho. Som hore a o krok bližšie k cieľu.

Viete čo je na nič? Vzdialenosti sú ľudskému oku skreslené. Čo sa zdá ako 10 minút chôdze je v skutočnosti hodina. Náš ciel sa nachádzal za siedmymi horami a za siedmymi dolami aj keď  sa mi to pôvodne zdalo ako 10 minút kráčania po hrebeni. No dobre, tie kopce boli len tri. Ale možno práve to bol problém. Keby ich bolo sedem, ocitli by sme sa v rozprávke, odkiaľ by som sa dole zviezla na krídlach vážky. Takto som si to musela odšliapať všetko pekne sama.

V cieli, na Ostredku sme si dali pauzu. Urobili si fotku, oddýchli si. Tam sme sa opäť rozdelili. Tí, ktorí sa k nám na začiatku túry pridali, sa opäť odpojili a mali namierené na Kráľovu studňu. My štyria sme sa tiež vybrali, ale opačným smerom ako naši parťáci, naspäť do Vyšných Revúc odkiaľ sme vyrazili. Dedinku bolo voľným okom vidieť v diaľke. Zdala sa blízko. Ale zdanie klame... Schladilo sa, začal pofukovať chladný vietor a obloha sa mierne zatiahla. Obliekla som si všetky vrstvy oblečenia. Už nech sme doma.

Pred nami sa rozvetvovala cesta. Jedna bola dlhšia, náročnejšia. Druhá bola úzka, tiahla sa popri útese bola nebezpečnejšia, ale bola to skratka. Nemusíte byť géniovia aby ste uhádli, za ktorú som hlasovala ja. Vybrali sme sa skratkou. Neodporúčam sa pozerať dole a zároveň pokračovať v chôdzi. Krúti sa z toho hlava.

Cesta dole bola nekonečný príbeh. Dalo to zabrať fyzicky, ale mne hlavne psychicky. Vlastné svaly ma už odmietali počúvať. Podlamovali sa mi kolená. Na operovanú nohu som dostupovala menej a preto ma začalo pichať v druhom „zdravom“ kolene. Ľudské telo je veľmi prefíkané. Predstavte si, že ležíte. Chcete 10 krát zdvihnúť do výšky vystretú nohu a posilniť tak stehenný sval. Lenže, ak je stehenný sval príliš slabý a ešte to nedokáže, telo zapojí všetky možné svaly aby urobil daný pohyb, ktorý mu mozog prikázal. Preto ma pri chôdzi miestami boleli už aj bedrové svaly. Každým krokom som bola bližšie k zúfalstvu. Bola som nervózna a deprimovaná z toho, že to nezvládam tak ako pred tým. Ocitla som sa v kruhu negatívnych emócii, z ktorého som nevedela nájsť únikovú cestu. Nervozita a hnev, ktorá postupne prechádzali do sebaľútosti až do zúfalstva. Slzy som mala na krajíčku. Rezignovane som zastala a všetky emócie sa zliali do jednej. Snažila som sa to predýchať a pozitívne myslieť. Vždy to dopadlo rovnako. Rozkázala som si, že to zvládnem, že aj tak mi nič iné nezostáva ako ísť ďalej (predsa tu nechcem stráviť noc), veď nie som žiadna padavka! O pár metrov vo mne zase začal narastať hnev, sebaľútosť, zúfalstvo, rezignácia... A tak stále dookola. Každé povzbudivé slovo sa v mojich ušiach menilo na iróniu alebo podrypnutie, čo ma znervózňovalo ešte viac. Hnevala som na ocina, že ma sem zobral, hnevala som sa na kameň, na ktorom som sa pošmykla, že leží tam kde leží. Hnevala som sa na seba, že sa takto správam, že som slabá a nezvládam normálnu túru. Hnevala som sa fakt na všetko. Ešte aj na predavačku, ktorá mi predala trekovú obuv, ktorú som mala na sebe, lebo ma naomínala a bola som naštvaná, že som vyhodila toľko peňazí za topánky, v ktorých sa nemalo šmýkať, ale sa šmýka! Hnevala som sa na celý vesmír, že práve ja musím mať problém s kolenom a ľutovala sa.

Konečne chvíľu prestávka. Dala som si pomaranč a trochu sa ukľudnila. Od toho momentu už cesta nebola až taká strmá. Konečne! Asfaltka! To signalizovalo, že to najhoršie máme za sebou a cieľ je už blízko. Vrátila som požičané palice, ktoré mi veľmi pomohli (ĎAKUJEM Renátka). Pridali sme do kroku, mala som pocit že kráča niekto za mňa. Iba som videla ako rýchlejšie prekladám nohy. Už mi bolo aj do reči a do smiechu. Prišlo mi ľúto, že som bola taká zlá a protivná a totálne vôbec nezvládala situáciu. Úplne som sa tomu poddala, negatívne emócie ma prevalcovali.

V diaľke sa črtali prvé domy. Nad dedinou sa už zmrákalo, bolo niečo po šiestej. Zmrákalo sa rýchlo a my sme to stihli presne na čas. Ako sme vchádzali do dediny, zažali sa lampy. S ocinom sme sa na seba usmiali. „Presne načasované.“ Zahlásil ocino. Bolo to zvláštne. Akoby nás vítali, gratulovali nám, že sme to zvládali a teraz sme už v bezpečí, budú nám svietiť na cestu.

Cesta dedinou trvala ešte asi 20 minút, kým sme prišli k autu. Tam sme sa rozlúčili.

Túra bola zaujímavá. Mňa osobne Veľká Fatra nejak extra moc neočarila. Ale určite odporúčam ísť na túru. Kdekoľvek. Ja som rada, že som bola a aj keď som cestou dolu tvrdila, že už nikdy viac, nie je to pravda. Každá túra vás niečo nové naučí. Ja som si uvedomila koľko toho na sebe ešte musím meniť. Zase som o niečo viac spoznala samu seba a uvedomila si svoje nedostatky, na ktorých musím pracovať. Koniec koncov nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. S kolenom sa mi polepšilo. Túra bola prospešná a je badať viditeľné zmeny k lepšiemu. Určite sa chystám na ďalšiu túru a kto vie, možno si ma osud podá a vyberiem sa znovu do Veľkej Fatry lebo nikdy nehovor nikdy.

Pre www.poludnica.esperanto.sk napísala Lenka Rybínová