Poludnica

Renkontiĝo de E-vojaĝantoj

Enkonduko Aktualaĵoj Interesaĵoj Kalendaro Kulturo

Chata na Grúni

Svet I. SK

Svet II. SK

Dánsko SK

Danlando EO

Ostredok SK

Třeboň EO/SK

Bystrá EO/SK

Ďumbier SK

Poľana

La 50-a ILEI-K.

Halti

Kebnekaise

Šimonka

Vtáčnik

Nepalo (EO)

Nepál (SK)

Ďumbier

Vintra Dubeň

Cesta okolo sveta – I. časť

 2017 Cesta okolo sveta I.

Fotogaléria I. časť 

Odchod

Na cestu okolo sveta sme sa vybrali 13. novembra 2017 z Liptovského Mikuláša. Nezačali sme najšťastnejšie, pretože tesne pod sedlom Donovaly sme sa dostali do zápchy. Napadlo 10 cm snehu a ostali sme stáť 2 hodiny, lebo kamióny sa na letných pneumatikách kĺzali ako krasokorčuliari. Našťastie Dano je výborný šofér a po veľmi rýchlej jazde sme do Bratislavy prišli včas. Na autobusovej stanici nás čakal Aleksander Zdechlík a aj ostatní účastníci. Z Bratislavy sme odchádzali dvoma mikrobusmi na letisko do Viedne.

Paríž

Po precestovanej noci sme boli aj unavení, ale aj tak sme absolvovali peknú prehliadku Paríža. Začali sme pri obelisku z Lu xoru, pokračovali popri Louvru až k Notre Dame. Po kebabovom obede na stojáka sme si ešte pozreli Sorbonu, Lu-xemburské záhrady a Panteón. Prešli sme peši viac ako 10 km. Z autobusu, ktorý nás viezol do hotela, sme vyskakovali ako japonskí turisti, cvak – cvak a naspäť do autobusu. Takto sme nafotili ešte Víťazný oblúk, Invalidovňu a hlavne Eiffelovku. Ubytovaní sme boli na Montmartri v hoteli Carltons, bol taký príjemný a čistý.

Aj nasledujúci deň bol venovaný Parížu. Po dobrých raňajkách, počas ktorých som si vylomil zub – stoličku, ktorá mi rezala líce zvnútra a pri jedení spôsobovala bolesť, sme sa vybrali k bazilike Basilique du Sacré-Cœur (čo v slovenčine znamená Chrám Najsvätejšieho Ježišovho srdca). Napriek tomu, že už nebolo také pekné počasie ako včera, bolo tu veľmi veľa návštevníkov. Priamo na Montmartri bolo veľa umelcov. Jeden z nich mi urobil karikatúru. Ešte sme sa potúlali po štvrti pod Montmartrom a pred večerom sme odišli na letisko Charlesa de Gaula, odkiaľ sme leteli do Dubaja.

Ešte sa vrátim k Parížu, kde som si všimol jeden rozdiel oproti mojim predchádzajúcim návštevám. Niekedy dávno som napísal, že Paríž zhynie na tri veci – dopravné zápchy, drzých černochov a psie hovienka. Teraz sa mi zdali parížske ulice čistejšie a aj černochov bolo akosi menej. Paríž si ale stále zachováva príjemnú atmosféru, v ktorej človek má chuť si sadnúť do malej uličnej kaviarničky a užívať si život s domácimi, ktorí sú gurmáni a vedia žiť. Na Montmartri sme tak aj urobili. Hoci bolo chladno, sedeli sme v kaviarničke a popíjali kávičku. Aby návštevníkom nebola zima, sú tu stojanové plynové ohrievače, ktoré zabezpečujú tepelný komfort.

Dubaj

Z Paríža sme leteli dvojposchodovým obrom Airbusom A-800, do ktorého sa nás vošlo niekoľko stoviek cestujúcich. Sedadlá boli v troch radoch po 3, 4 a 3 sedadlá v jednom rade. Zvnútra lietadlo vyzeralo ako ihrisko. Emirates, letecká spoločnosť, ktorou sme leteli, sa stará o pohodlie pasažierov a nemá nahustené sedadlá, takže aj v ekonomickej triede bolo dostatok miesta na nohy. Leteli sme takmer sedem hodín, takže sme mali nohy dobre opuchnuté. Ráno som ich nemohol dostať do topánok. Strava bola chutná, čo nie je vždy v lietadlách pravidlom. Hoci je to arabská spoločnosť, podávala aj víno a alkohol. K večeri sme si dali červené vínko. Bolo to v cene letenky. Na letisko v Dubaji nemám najlepšie spomienky, pretože pri našom lete do Nepálu začiatkom tohto roka sme v tranzite trčali veľmi dlho, lebo nám lietadlo meškalo päť hodín, takže sme si užili smradu z kvanta ľudí, ktorí sa tu premleli. Ročne toto letisko vybaví 83 miliónov cestujúcich. Teraz ma letisko príjemne prekvapilo. Pri výstupe do mesta sme mohli obdivovať veľkoryso riešené priestory so zaujímavým riešením interiéru. Aj samotné letisko je len niekoľko kilometrov od mesta. Pri východe z letiska nás čakal sympatický sprievodca Eslam. Úmyselne nepíšem, že domáci sprievodca, lebo Eslam podobne ako všetci, čo tu pracujú, sú inostranci. On napríklad pochádzal z Egypta. Domáci obyvatelia nerobia v robotníckych povolaniach alebo v službách, tí sú len v riadiacich a kontrolných štruktúrach, alebo nerobia nič. Autobusom sme šli na hotel Rove, ktorý bol len tri kilometre vzdialený od letiska. Po ceste bolo vidieť supernový autopark, v ktorom dominovali japonské a kórejské značky. Škodovky som nevidel, ani volkswageny, zato mercedesov tu bolo dosť a najväčším prekvapením bolo množstvo Rolls Royce-ov, ktoré tu používajú na bežnú dopravu.

Po ubytovaní a najedení sa začala exkurzia po Dubaji. Na začiatku sme navštívili múzeum ich histórie. Pár prútených chatrčí, nejaké loďky, niekoľko malých remeselníckych dielničiek a to je všetko. Dubaju chýba taká história ako máme my. Zdá sa, ako by Dubaj existoval v súčasnom svete len ostatných 50 rokov. Tomuto emirátu, ale aj okolitým pomohla nafta. Z tej bohatnú a investujú do prudkej megalomanskej výstavby. V roku 1971 vznikol nový štátny útvar – Spojené arabské emiráty, do ktorých patrí aj Dubaj. Hlavným mestom je Abú-Dabí. Hlavou Dubaja je emir, ktorý je považovaný za osvieteného panovníka – diktátora. Aj jeho syn, korunný princ, je obľúbený u ľudí pre jeho športové aktivity. Majú tu zálivček, ktorému hovoria Dubaj creek. Po ňom sme sa plavili na druhú stranu. Lodný ruch je tu veľký. Tu som prvýkrát videl veľké staré pakistanské a indické nákladné lode. V prístave ich bolo veľmi veľa a robotníci na chrbtoch nosili na ne a z nich náklady. Vyzeralo to ako vo filme „Piráti z Karibiku“. Neuveriteľné, že takéto lode ešte plávajú. Hneď vedľa prístavu je remeselnícka štvrť plná rôznych obchodíkov a orientálnej atmosféry. Tú dopĺňal nepríjemne krikľavý hlas muezína, ktorý sa ozýval zo starých kalichovitých tlampačov na zelenej mešite. Nikoho to nevzrušovalo a nikoho som nevidel modliť sa. Sprievodca nás doviedol do obchodu s cukrovinkami, kde nám oči prechádzali od množstva druhov nielen cukríkov, ale aj čokolády, sušeného ovocia a iných sladkostí. S hrdosťou ukazoval odkiaľ je ten alebo onen druh datlí, kde vypestovali figy a ktorý čaj má kde svoj pôvod, ale nič z Dubaja. Oľutoval som okoštovanie čokoládového cukríka s mandľou. Moje líce zodraté od zlámaného zuba ma štípalo ako by som jedol žiletky. Radšej som vybehol z obchodu von, aby som nepodľahol zvodom arabských sladkostí. Potom sme šli autobusom k najdrahšiemu hotelu na svete Burdž al-Arab. Architektonicky je to nádherné dielo, ale dalo sa fotiť len od verejnej pláže, ale tým, že slnko bolo za ním, fotky majú biednu úroveň. Z druhej strany, kde by sa dalo lepšie fotiť, sme sa nedostali, lebo tu boli kráľovské paláce. Samozrejme, že ohradené a skryté za bujnou vegetáciou. Na dlhej ceste sú aj rodinné domy obyvateľov, z ktorých trčí bohatstvo až na ulicu. To sme sa blížili na umelý ostrov, ktorý z výšky vyzerá ako palma. Robotníci tu do 80 m hlbokého mora navozili piesok, okolo dali veľké bloky kameňov a postavili štvrť, ktorá je na hlavnej tepne preplnená autami. Na brehu je postavený gigantický hotel Atlantis, ktorý je na celom svete známy stredovou dierou, ktorá má typickú siluetu strechy mešity. Odtiaľ sme šli k najvyššej budove sveta Burdž Kalifa. Na prístupových cestách a parkoviskách sa miesili stovky rôznych autobusov, ktoré privážali tisícky návštevníkov. Tých okamžite pohltilo podzemie s ulicami, obchodíkmi a reštauráciami. Tieto priestory sú tvorené hlavnými ulicami a spojovacími uličkami, ktorými sa obojsmerne valia davy ľudí. Dostali sme sa až k pokladni a rýchlovýťahom, ale lístky na vežu mali až na šiestu večer a ani ich cena nebola lacná 70 €. Urobili sme niekoľko záberov veže od jazera s vyhľadávanými dubajskými fontánami. Stojac pri jej základni si človek pripadá ako mravček. Tým, že sa budova smerom hore zužuje, vzniká optický klam, ako by naozaj siahala až do neba. Autor mal asi predlohu v moderných vedeckotechnických rozprávkach. V Dubaji nemajú históriu, nemajú ani pamiatky, ba dokonca tu chýbajú aj prírodné atrakcie, ale majú tu gigantickú výstavbu so supermodernými technológiami. To fascinuje návštevníkov. Tomuto javu sa hovorí „WOW EFEKT“ (čítaj vau efekt, po slovensky „Fíha efekt“).

Maldivy – v pozemskom raji

Z Dubaja sme leteli 3.046 km a pristáli sme na medzinárodnom letisku v Male, hlavnom meste Maldivov. Letisko je vybudované na ostrove Hulhule. Z neho sme sa presunuli na menšie vnútroštátne letisko, odkiaľ sme leteli maličkým lietadlom na iný ostrov do mestečka alebo dedinky Dharavandhoo. Bol to krátky let. Tu sme sa dlho nezdržali a presunuli sa do miniprístavu, kde nás čakal rýchly motorový čln. Ním sme sa plavili pomedzi mnohé ostrovy až k nášmu cieľu na Maldivoch, na ostrov MEEDHUPARU. Čln pristál už potme pri dlhom móle, cez ktoré sme prišli rovno do hotela Adaaran. Hotel je tvorený bungalovmi, ktoré sú umiestnené po obvode ostrova a sú úplne skryté v tropickej džungli. V nej je urobená spleť chodníkov, v ktorej sme mali zo začiatku problém sa zorientovať. Teplo aj vlhkosť tu bola vyššia, ale na to, že sme boli len pár kilometrov na sever od rovníka, bolo tu veľmi príjemné počasie. K večernému programu patrilo pozorovanie a kŕmenie rybičiek. Na konci toho istého móla, na ktorom sme pristáli, bol kus nasvieteného mora, takže bolo vidieť až na dno. Z času na čas niekto hodil potravu do mora, okolo ktorej v tej chvíli zovrela voda. To sa veľké aj malé ryby snažili uchmatnúť svoj žvanec. Najpažravejšie boli tuniaky, ktoré vyzerali ako malé delfíny. Ale aj iné pestrofarebné a rôzne veľké ryby si prišli na svoje. Sledoval som takú menšiu asi 50 centimetrovú červenú rybičku, ktorá vytrvalo krúžila okolo masy pažravých rýb. S prehľadom vedela, kedy má skočiť do stredu, uchmatnúť svoj kúsok a rýchlo zmiznúť preč. Zrazu sa z klbka zápasiacich rýb vynorilo niečo obrovské, čo vyzeralo ako veľká hrubá plachta s bielym bruchom a tmavým chrbtom. Rozvírilo to hladinu vody, schmatlo potravu a zmizlo. Všetci sme od údivu zjajkli, lebo takýto výpad mohutnej podmorskej príšery sme nečakali. Bola to manta. Potom sme si pozornejšie všímali dno, kde sa okrem tejto veľkej krídlatej potvory pomaly po dne blížilo niekoľko rají. Aj tie občas vyšli na hladinu po svoj kúsok.

V noci sme spali s vypnutou klimatizáciou a otvorenými dverami na verandu, ktorá sa dotýkala nádhernej pláže s jemným bielym piesočkom. Celú noc sa ozývali zvuky džungle a pravidelne sa opakujúci príboj morských vĺn. Ráno sa niektorí sťažovali na tieto zvuky, ale nás napĺňali radosťou, že sme v tomto tropickom svete plnom života. A vlny, tie nás práve svojou monotónnosťou uspávali. Budíček sme mali nezvyčajný – silný hukot motora. Ešte sa len rozvidnievalo a my sme zo zvedavosti vybehli pred bungalov. Len kúštik od nás štartoval hydroplán. Cez deň tu pristáva alebo odlieta 5 – 6 krát s návštevníkmi ostrova. Popri rýchlych motorových člnoch je toto najlepšie spojenie s hlavným mestom Male. Samozrejme, že sme všetko fotili a filmovali. Nádherný bol aj východ slnka. Na východe v sivomodrej oblohe, ktorá splývala s morom, sa nepatrne začalo niečo červenať a potom rýchlo vyhuplo so svojou hlávkou slnko. Celý ostrov sa zobudil do nádherného dňa. Aj more zmenilo farbu z ťažkej sivomodrej na nádhernú blankytnú, kde bolo hlbšie a modrozelenkavú v príbrežnej plytčine. Vtedy sme zbadali nádheru korálového mora, ktoré bolo priehľadné do niekoľkých metrov hĺbky. Zo začiatku veľmi mierne klesalo pieskové dno smerom do mora a potom naberalo hĺbku a aj množstvo koralov. Nevedeli sme odolať a ešte pred raňajkami sme plávali v príjemne teplej vode. Od radosti sme kvíkali ako prasce v kukurici. Z mora bol pohľad na breh s bungalovmi ako vystrihnutý z katalógu cestovnej agentúry. Jednoduché domčeky s terasami citlivo zasadené do bujného porastu džungle. Našou hlavnou aktivitou bolo šnorchlovanie. Pri brehu bolo menej rybičiek, ale vzdialenosťou narastalo ich množstvo a pestrosť. Ako by vedeli, že im z našej strany nehrozí nebezpečenstvo, približovali sa k nám na dosah ruky. Pestrosť podmorského života v tropických moriach fascinuje človeka. Prieskumu ostrova sme venovali hodne času. Je tu bohaté rastlinstvo a živočíšstvo. Zaujali ma veľké netopiere – kalone. Vyzerajú ako lietajúce psi, ktoré sa živia ovocím. Keď mi prvýkrát preletel ponad hlavu, myslel som si, že je to nejaký orol. Na jednej palme viseli dolu hlavami a hašterili sa ako cigáni. Ostrov má len 2 m nadmorskej výšky. Medzi koralovou bariérou a brehom bol kus plytkého mora, v ktorom bolo vidieť plávajúce malé žraloky.

Srí Lanka

Sloní sirotinec

Z Maledivov sme odlietali ráno 20. novembra do hlavného mesta Srí Lanky (pred tým sa táto krajina volala Cejlón). V utorok ráno 21. novembra sme si ráno privstali a vyšli na desiate poschodie hotela Mandarin v Kolombe na Srí Lanke. Priamo na streche je bazén so sklenenými stenami naplnený po samý okraj vodou. Opticky to vyzerá veľmi riskantne. Odvážne sme sa hodili do vody a opatrne plávali k okraju bazéna. Pod nami boli rušné ulice Kolomba a oproti nám mrakodrapy tohto ázijského veľkomesta. Hneď po raňajkách sme šli na prehliadku mesta. Zastali sme pri mestskom úrade, ktorý je postavený v koloniálnom štýle. Pustili nás aj dnu, kde sú veľké portréty premiérov Srí Lanky a primátorov Kolomba. Oproti mestskému domu je veľká socha Budhu s pekným parkom a fontánami. Chceli sme sa pri soche odfotiť, ale policajt nás upozornil, že k Budhovi sa pri fotení nesmieme stavať zadkom. Blízko sa za peniaze predvádzali domorodci s malými opičkami a hadmi – pytónmi a kobrami. Na pamiatku prvého premiéra Srí Lanky je vybudovaný pekný memoriálny pamätník. Po meste jazdí veľmi veľa skútrových trojkoliek, ktoré volajú TUK-TUK. Potom sme pokračovali v ceste do Pinnawela, kde je sloní sirotinec. Bol dostatok času na zoznámenie sa so slonmi a ich ošetrovateľmi – mahútmi. Slony sa kúpali v rieke, boli na prechádzke, mohli sme ich kŕmiť a hladkať. Zo sirotinca sme sa zastavili v botanickej záhrade, kde pestujú rôzne koreniny a potom z nich vyrábajú liečivé mastičky.

Budhov zub

Našou prvou zastávkou v Kandy bol Chrám zubu. Je to chrám, v ktorom je uschovaná najposvätnejšia relikvia Srí Lanky – Budhov zub. Ku chrámu vedie starostlivo udržiavaný park. Pred vstupom do chrámu sme museli nechať obuv v úschovni topánok a až tak sa dalo pokračovať po schodoch hore. Bolo tu veľmi veľa ľudí, ktorí sa prišli pomodliť a priniesli hlavne kvetovú obetu pre Budhu. Disciplinovane stáli po vnútornom obvode svätyne a mnohí sa modlili. Boli tu celé rodiny, ktoré sedeli na zemi s malými deťmi. Prešli sme všetky časti chrámu a vošli do múzea, ktoré je venované celonárodnej procesii „Esala perahera“, pri ktorej žiarivo ozdobený maligawský slon prenáša pod baldachýnom zub. Ázijské slony sa odlišujú od afrických. Samice ázijských slonov nemajú kly a u samcov sa vyskytujú len u 5 % populácie. Ten slon, ktorý ma kly, sa volá TASKE. Za maligawského slona môže byť vybratý len ten samec, ktorý sa sedemkrát dotýka zeme – 4 nohami, chobotom, chvostom a pipíkom. Nielen my, ale ani veriaci budhisti nikdy nevideli Budhov zub. Sú aj legendy, že v skrinke, kde sa má zub nachádzať, je zub, ktorý patrí zvieraťu. Iná legenda hovorí, že Budha bol boh, tak mohol mať aj veľký zub. A v tom je podstata viery – verím, že niečo je, hoci to nevidím. Ďalšou zastávkou bola Kráľovská botanická záhrada v Peradniya. Videli sme tu zvláštne stromy aj kvety, ktoré boli pre nás neznáme. V orchideráriu bol jeden bordový kvet, ktorý po odfotení bol na displeji sfarbený na modro. Robilo to na viacerých aparátoch. Poobede sme sa pozreli do brúsiarne drahých kameňov a na tuk-tukoch sme vyšli nad mesto, kde bolo vidieť jeho panorámu. Záver dňa bol venovaný kultúre. V miestnom divadle Mallawaarachchi nám predviedli tradičné tance za zvukov bubnov. Výkony tanečníkov boli obdivuhodné. Vracajúc sa domov som navštívil ordináciu zubného lekára Dr. Jagatha Kumaru, ktorý mi za 3 000 rupií zbrúsil zlomený zub. Za jedno euro sa vymení 175 rupií.

Vlakom na čajové plantáže

Vo štvrtok ráno 23. novembra sme sa vybrali na cestu vlakom z Kandy do Nanu-Oya. Naším cieľom boli čajové plantáže vysoko v horách. Samotná cesta vlakom bola exotická. Stanica v Kandy má koloniálny štýl. Má 4 vysoké nástupištia a vlaky sú ťahané motorákmi. Dostali sme lístky do I. a II. triedy. Vo vlaku bola aj III. trieda, ale priechod do nej bol uzavretý. V I. triede bola taká silná klimatizácia, že sme vo vagóne sedeli v bundách a čiapkach. Zaujímavé boli dvojsedačky, ktoré sa zošliapnutím pedála dali otočiť o 180°, takže človek vždy sedí v smere jazdy. V polovici jazdy som si presadol do II. triedy, kde nebola klimatizácia, ale otvorené okná. Vlak prekonal stúpanie z 500 m nadmorskej výšky do 1 500 m po 116 km za 4 hodiny. V stúpaniach sa riadne natrápil. Charakter krajiny sa postupne menil. Zo začiatku to bola krajina s menšími kopčekmi. Postupne sa kopce dvihli až do 2 000 m a údolia prehĺbili. Hustú džungľu a banánové sady vystriedali borovicové lesy a nakoniec obrovské čajové plantáže na strmých svahoch. Do vlaku pristupovali a vystupovali predajcovia orieškov, jogurtu a vyprážaných jedál. Tým, že vlak šiel pomaly, mohli byť otvorené dvere na vagóne a cez ne sme fotili a filmovali krajinu okolo trate. Bolo vidieť pekné vilky, skromné domčeky, ale aj chatrče ako u našich cigánov. Sú tu veľké sociálne rozdiely. V dolnej časti trate bolo vidieť málo políčok alebo záhradiek. V náhorných častiach krajiny pribudli pri domčekoch záhradky a menšie políčka, kde boli starostlivo upravené hriadky, na ktorých pestovali kapustu, kaleráb, cibuľu a inú zeleninu. Údajne domorodých obyvateľov v týchto klimaticky priaznivých výškach naučili európsku zeleninu pestovať Angličania. Z dobytka som videl len pár teliatok a z poľnohospodárskej mechanizácie malé traktory a jednonápravové traktoríky. Prešli sme niekoľko tunelov, mostov, obišli hydroelektráreň a stáli v niekoľkých malých a zo dvoch väčších staničkách. Od polovice cesty bolo vidieť čajové plantáže. Medzi nimi viedli cestičky a chodníčky, ktoré boli po zvislici pospájané schodíkmi. Niekde boli porasty čajovníka husté a niekde len také ostrovčeky čajových kríkov. Na niektorých plantážach rástli ojedinelé stromy, ale bolo vidieť aj také čajové plantáže, kde boli stromy vysadené do pravidelných radov. Údajne majú čajovník chrániť pred prudkým slnkom. Videli sme pracovať aj zberačky čaju, ktoré veľmi rýchlymi pohybmi odtŕhali vrcholové lístky, z ktorých sa pripravujú rôzne druhy čaju. Na túto náročnú prácu tu v minulosti doviezli Angličania tmavé Tamilky a dnes na vysočine tvoria slušnú menšinu medzi sinhálskou majoritou. Vlaková trať bola vybudovaná v extrémnych podmienkach a vidieť, že sa tu inžinieri aj robotníci dosť narobili. Postavili veľa mostov, niekoľko tunelov a v tých najstrmších svahoch museli urobiť hlboké záseky, do ktorých umiestnili trať. Ak by som mal porovnávať Srí Lanku s Madagaskarom alebo Nepálom, táto ostrovná krajina je vyspelejšia, čistejšia a nie je tu tak devastovaná krajina. Videli sme aj hydroelektráreň, ktorá vyrába elektrický prúd. Trať ju obchádza vo veľkom oblúku.

Vystúpili sme na veľkej stanici Nanu-Oya. Kúštik odtiaľ je horské stredisko Nuvara Elya, ktoré je v nadmorskej výške 1 500 m. Je tu príjemná klíma a veľké Gregoryho jazero. Je to stredisko turistického ruchu. Tu mali svoje rezidencie Angličania a má tu svoje oddychové sídlo aj prezident Srí Lanky. Okolo sa dvíhajú vyše 2 000 m kopce, ktorým dominuje najvyšší vrch Srí Lanky – Mont Pedro (2 250 m n. m.). Turisticky je nedostupný, pretože na jeho vrchole je vojenská základňa, z ktorej trčia vysielacie stožiare. Neďaleko od Nuvara Elya, ale o niekoľko výškových metrov nižšie, sú krásne vysoké vodopády Ramboda Falls. Aj okolo nich sú čajové plantáže. Poslednou našou zastávkou bola fabrika na spracovanie čaju – Glenloch. Ukázali nám sušičku čaju, rezačku, fermentovaciu miestnosť a triedičku. Ochutnali sme ich čaj a v podnikovej predajni sme kúpili čaje ako darčeky domov.

Singapur

Zo Srí Lanky sme odlietali v piatok 24. novembra z medzinárodného letiska Negombo. Letisko v Singapure je veľké a moderné. V sobotu sme chodili po Singapure. Je to ultramoderný mestský štát s mrakodrapmi a vyspelou technológiou. Na severe susedí s Malajziou a na juhu s Indonéziou. Obidva susedné štáty sú islamské, ale Singapur je štát, kde hlavným božstvom sú peniaze. O Singapurčanoch posmešne hovoria, že sa pri stretnutí zdravia „Koľko si dnes zarobil?“ Našou prvou zastávkou bol ostrov Sentosa, ktorý je najjužnejším bodom kontinentálnej Ázie. Je to umelo vybudovaný ostrov venovaný zábave. Bolo tu hodne rodín s malými deťmi, ktorí si užívali množstvo atrakcií a podujatí organizovaných práve pre nich. My sme si ho veľmi neužívali, lebo bolo horúco a veľmi vlhko. Za moment som mal mokré tričko aj nohavice a z čela sa mi lial pot prúdom. V miestnostiach, chodbách, obrovských obchodných centrách je naplno pustená klimatizácia. Častým striedaním tropickej horúčavy a chladu z klimatizácie pokašliavame a v hrdle hneď škriabe. Tá horúčava je namieste, pretože Singapur leží len pár desiatok kilometrov od rovníka. Na ostrove je niekoľko zaujímavých umeleckých diel. Dominuje znak Singapuru – lev s telom ryby Merlion. Za ním je sústava fontán v gaudiovskom štýle. V zábavných a obchodných priestoroch sú umiestnené sochy významných umelcov a všade vidieť vianočnú výzdobu. Tá je až gýčovito krikľavá a v tejto horúčave pôsobí skôr rušivo. Zo Sentosy sme šli do centra mesta, kde je vidieť staršie budovy z konca XIX. a začiatku XX. storočia, ale sú tu aj moderné mrakodrapy nahustené na malej ploche. Dominuje trojvežový hotel spojený strechou v tvare lode, vedľa je budova v tvare lotosového kvetu a pri ňom sa dvíha druhé najväčšie ruské kolo na svete. Najviac ľudí sa fotí pri Merlione, ktorému z papule strieka voda. Popri rieke sme sa prešli staršou štvrťou, ktorá Singapuru s bohatou zeleňou dáva ľudskejší vzhľad v porovnaní s Dubajom. Zaujímavá bola aj botanická záhrada, ktorá je jednou z troch botanických záhrad na svete, ktoré sú zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto jediná je tropickou záhradou. Opäť nás nadchla časť s orchideami. Je tu vytvorený aj malý parčík s VIP-orchideami. Sú tu orchidey venované politikom, ktorí navštívili Singapur. Našli sme aj orchideu Ivana Gašparoviča.

Svätyne v Singapure

Ďalší deň v Singapure bol venovaný svätyniam. Prvá bola čínska budhistická svätyňa. V novej modernej, ale charakteristickej budove, bolo sústredené všetko, čo náboženské centrum má mať. Na prízemí a nadstavenom poschodí bola veľká obradná miestnosť, ktorá slúžila spoločným modlitbám. Dominovala jej veľká socha Budhu, pred ním bolo niekoľko stupienkov a po bokoch boli dlhé stoly, na ktorých boli poukladané dary prinesené veriacimi. Väčšinou to bolo jedlo a kvety. Medzi obvodovými múrmi a obradným priestorom bola z paravánov vytvorená chodbička, po ktorej prechádzali turisti bez toho, aby rušili modliacich sa. Obrad viedli mnísi v oranžových rúchach. Predspevovali a veriaci pokračovali ďalej. Celé to podfarbovali bubny, na ktoré rytmicky udierali mladí mnísi.Výťahom som sa vyviezol na najvyššie poschodie, kde je umiestnené budhistické múzeum. Dve poschodia nižšie je priestor venovaný edukácii, meditácii a vzdelávaniu. Vo všetkých priestoroch bolo veľmi veľa ľudí, či už veriacich alebo zvedavých turistov.

O jednu ulicu ďalej bola svätyňa hinduistov. Pred vstupom do nej sme sa museli povyzúvať. Aj tu bolo veľa ľudí, ale iného vzhľadu. V budhistickej prevládali čínske tváre v európskom oblečení a v hinduistickej jednoduchší ľudia tmavšej pleti zväčša ženy oblečené v pestrofarebných sárí. V tejto svätyni bolo veľké množstvo bohov. Boli všade, na hlavnom oltári, bočných oltároch, rohoch a zákutiach budov, na strechách a priečeliach. Pre orientáciu veriacich mal každý boh ceduľku s menom. Aj tu prinášali veriaci obetu.

Za obidvomi chrámami bola typická čínska štvrť. Všade plno malých obchodíkov preplnených tovarom, ulice vyzdobené lampiónmi a plno ľudí.

Nebolo ich tak veľa ako v tretej „svätyni“ Marina Bay. Je to chrám biznisu a peňazí. Vysoká z troch mrakodrapov postavená budova, ktorá je na vrchu spojená strechou v tvare lode, je viditeľná zďaleka. Stala sa popri Marlionovi symbolom mesta. Dostali sme sa do nej singapurským metrom, ktoré je veľmi dobre a prehľadne zosieťované. V samotnom metre je množstvo informačných tabúľ, smerových ukazovateľov a ochotných zriadencov, ktorí vám hneď priskočia pomôcť a poradiť. Všetky nápisy sú v štyroch jazykoch zakotvených v singapurskej ústave – čínsky, malajsky, tamilsky a anglicky. Z metra sme vyšli do hlbokého suterénu Marina Bay, kde je takmer nekonečný labyrint obchodov, reštaurácií, hotelov, kasín a rôznych kancelárií s rôznymi službami. Vrcholom je benátsky kanál, ktorým sa plavia lodičky s pasažiermi. Rýchlovýťahom sme sa dostali na strechu mrakodrapu, odkiaľ je nádherný letecký výhľad na toto veľkomesto. Okrajové zábrany vyhliadkovej plošiny sú spravené tak, že sa dá pekne fotiť a filmovať. Odtiaľto sa dá najlepšie obdivovať úžasné výtvory modernej architektúry a dizajnu. Medzi budovami, na múroch, visutých terasách a stenách je množstvo zelene. Príťažlivosť mesta posilňujú vodné plochy – more, rieka a rôzne jazerá, jazierka a fontány.

Posledným navštíveným chrámom bol chrám gurmánov. Uprostred nebotyčných mrakodrapov je na výšku utopený, ale na plochu gigantický pavilón s desiatkami ázijských kuchýň, kde to rozvoniavalo od jazmínového čaju až po puch smradľavých ponožiek, ktorý mal pôvod v nezvyčajnom ovocí s názvom durian zapáchavý. Ten je vo väčšine obchodov a reštaurácií pre svoj intenzívny zápach zakázané predávať. Gurmáni ho však pre zvláštnu chuť a vôňu vyhľadávajú asi tak ako niektorí naši znalci syrov. Aj u nás niektorí majú radi olomoucké syrečky a niektorí ich nemôžu ani cítiť. Tu v tomto chráme bolo v jednej časti cítiť durian, preto sme odišli na opačný koniec gurmánskeho chrámu. Neodolali sme a priniesli obetu bohu pažravosti zjedením veľkých porcií pikantných rýb s úžasnými rezancami a fantastickou zeleninou.

Pokračovanie  II. časť