Cesta okolo sveta – II. časť

Fotogaléria II. časť 

Nový Zéland

Cesta zo Singapuru do Aucklandu

Let na takúto veľkú vzdialenosť bol z medzipristátím v austrálskom Brisbane. Na letisku sme boli prekvapení, lebo nás viezla austrálska letecká spoločnosť Qantas namiesto Emirates. Za takmer 7 hod. sme preleteli 6 240 km. Qantas bola dakedy jednotkou medzi leteckými spoločnosťami, ale dnes zaostáva za Emirates o dve triedy. Malý priestor pre cestujúcich, hnusná strava a nemožné letušky so stevardmi nám neuľahčili tento dlhý let. Boli sme celkom radi, keď sme skoro ráno pristáli v Brisbane. Z Austrálie na Nový Zéland sme 2 190 km preleteli veľmi rýchlo. V Aucklande sme pristáli o 14.00 hod. miestneho času. Na colnej a batožinovej kontrole som mal úžasný zážitok. Nový Zéland prísne kontroluje potraviny a dovážaný biologický materiál. Sú prísnejší ako na iných letiskách pri kontrole zbraní a drog. Chránia si svoju krajinu pred ohrozením svojej vzácnej a jedinečnej flóry a fauny. Pred 24 rokmi som bol prvýkrát na Novom Zélande a vtedy som bol svedkom ako colnícky pes odchytil námestníka Mäsozávodu v Ružomberku pri prenášaní klobás a salámy. Asi jediný som mal rešpekt pred touto kontrolou teraz. Zo začiatku všetko bežalo hladko a prechádzali sme popri uniformovanej colníčke s pekným a sympatickým labradorom. Prešiel okolo nás a potom sa vrátil ku mne, dal sa mi pohladkať a sadol si. Colníčka prišla ku mne a odviedla ma bokom. Pribehla druhá, ktorá mi v rukavičkách prehliadla celý malý rupsačik, ale nenašla v ňom nič podozrivé. Psík videl jej rozpaky a znova prišiel ku mne. Myslel som si, že ovoniava moje gate, ňucháčom jemne drgol do môjho ľavého vrecka na nohaviciach.

– Čo máte vo vreckách? – prísne sa ma spýtala colníčka.
– Nič, len vreckovky, – pokojne som odpovedal, mysliac si, že mi tam nič nemôžu nájsť.
– Ukážte! – na tento pokyn som vybral všetky vreckovky.

Colníčka ich začala rozkladať a v jednej našla veľmi malý kúsok z ohryzka z jablka, ktoré som jedol na letisku v Brisbane. Víťazoslávne ho dvihla nad hlavu ako dôkazový materiál a aj labrador sa potešil a spokojne zakrútil chvostom. Vedel, že za tento výkon dostane odmenu. Katka, ktorá zopodiaľ sledovala moju kontrolu, ironicky vykríkla:

– No, to je hrozná biologická zbraň!

Colníčka v rukavičkách zobrala môj pas, odišla niekam do zákulisia a po pár minútach mi ho vrátila. Možno, že ma niekde zaevidovali ako nebezpečného pašeráka a v budúcnosti nedostanem vstupné víza na Nový Zéland. Ešte som sa rozlúčil priateľským hladkaním s labradorom, ktorý ma istotne považoval za svojho priateľa, lebo dostal za mňa odmenu.

V Aucklande nás čakalo príjemné počasie +20 °C a slniečko. Tu mali teraz jar a preto bolo vidieť na uliciach ľudí oblečených vo svetroch a iných len v tričkách a sandáloch. Po ceste sme videli ulice plné výskajúcich a zabávajúcich sa obyvateľov Tonga, ostrovného štátu v Tichom oceáne, ktorí so svojimi červenými zástavami s malým červeným krížom v bielom poli oslavovali svoj postup do osemfinále majstrovstiev sveta v ragby.

V Aucklande

Cez záliv oproti prístavu je pokojná mestská štvrť Devonport, kde pravidelne premávajú rýchle katamarány, ktoré sú súčasťou mestskej dopravy. Jedným z nich sme sa sem previezli popri vojenskom prístave. Pomalou prechádzkou sme vystúpili na dominantu štvrte, na MONT VICTORIA (87 m n. m.), odkiaľ je najkrajší výhľad na Auckland. Na vrchole je starý vojenský betónový bunker s obrovským delom. Z vrchu sa dal pozorovať odliv, ktorý v niektorých plytkých zálivoch pohybuje s morom niekoľko 100 metrov od brehu. Po návrate do mesta pokračovala naša exkurzia do Albert parku, okolo ktorého sú univerzitné kampusy. V parku je socha kráľovnej Viktórie a rastú tu mohutné staré stromy, v ktorých sme sa vyšantili lezením. V galérii umenia nás zaujali portréty domorodých Maoriov, ktorých autorom je Charles F. Goldie. Je tu aj veľká časť expozície venovaná modernému umeniu. V meste je katedrála sv. Patrika s archou zmluvy umiestnenou v oltárnej časti. Najväčšou atrakciou je televízna veža, ktorá je vyššia ako Eiffelova veža v Paríži. V jej vrcholovej časti je plošina, kde sa dá po okraji bez zábradlia prechádzať upevnený na lane. Vrcholom adrenalínu je skok dole. Odvážlivca pripevnia na väčší vešiak, ktorý je fixovaný v dvoch tenkých oceľových lankách a spustia ho voľným pádom dolu. Tesne nad zemou lano, na ktorom je upevnený vešiak, spomalí pád a až tesne nad zemou zastaví. V celom meste je plno vianočnej výzdoby. Na domoch sú obrovské postavičky sv. Mikuláša so sobmi, na námestiach skladajú umelohmotné stromčeky a obchody hýria rôznou vianočnou výzdobou. Počas exkurzie sme stretali množstvo ľudí. Je tu zastúpenie hádam všetkých rás Zeme, je to mesto multikulti. Je vidieť aj domorodcov s plnými postavami a hrubými črtami tváre.

Rotorua alebo dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky

Na Novom Zélande som už raz bol v roku 1993. Vtedy som bol nadšený z tejto krásnej ostrovnej krajiny. V pamäti mi utkvela nielen farma, na ktorej sme strávili krátky čas, ale hlavne Rotorua. V stredu 29. novembra sme celý deň mali vymedzený na návštevu tejto svetoznámej prírodnej zaujímavosti. Z Aucklandu sme ráno odišli už o pol siedmej, aby sme sa nedostali do cestnej zápchy. Našťastie cesty smerom von z mesta boli voľné, čo sa nedá povedať o opačnom smere. Na príjazdových bočných cestách boli semafory, ktoré púšťali v krátkych intervaloch po dvoje áut. To preplnené cesty odľahčovalo a hlavná kolóna sa mohla aspoň pomaly posúvať dopredu. Do Rotorua sme prišli pred jedenástou. Hneď som zbadal zmeny. Mesto sa rozrástlo a na parkovisku nás nikto nevítal otieraním nosov, čo je tu domorodý zvyk nahrádzajúci bozkávanie. Aj vstupný areál prešiel modernizáciou. Objavil sa aj domorodý názov Nového Zélandu – Aotearoa. Najskôr sme boli pri najväčšom gejzíre a potom sme sa vrátili do adoračného domu Maoriov.

Vystúpenie začalo privítaním na trávniku pred domom. Domorodí bojovníci sa rozbiehali s palicami proti nám, vykrikovali a nakoniec nám vyplazili jazyky. Až potom sa mohol jeden anglický turista, ako náš starejší, pozdraviť s vodcom domácich – poobtierali si nosy. Vošli sme do budovy, ktorá je postavená v typickom maorijskom štýle. Veľká drevená hala so sedlovou strechou, ktorú držia dva piliere v strede, je vyzdobená na stenách drevenými plastikami hrôzostrašných bohov. Tance nám predstavili piati chlapi a tri ženy. Opäť som musel konštatovať, že je zmena. Pri predchádzajúcej návšteve boli všetci tanečníci Maori. Dá sa to ľahko spoznať, pretože ženy aj chlapi sú dobre stavaní a pekne obalení do tuku, ktorí chráni snedá pokožka. Tvár má hrubšie črty s mäsitými perami a vlasy sú čierne ako žúžoľ. Zvyčajne majú výrazné tetovanie po celom tele včítane tváre. No a medzi terajšími tanečníkmi boli dvaja suchári, jeden síce potetovaný, ale bledý a druhý holohlavý. Aj jedna tanečníčka bola zamaskovaná beloška. Najvýraznejšie sa rozdiely prejavili pri tanci. Výskoky a hrôzostrašné výkriky z úst Maoriov pôsobia ozaj desivo, ale belosi pôsobili komicky. Chudera biela tanečníčka sa usilovala, ale bola štíhla a pri zmyselných tanečných pohyboch domorodých moletiek sa len trápne natriasala. Úplne prepadla pri tanci s guľkami na šnúrke. Gracióznosť tohto žonglérskeho tanca nadchla divákov do veľkého potlesku, ale beloška si ho nezaslúžila. Maorijské tance a spevy sú veľmi zvláštne, ale uchu Európana veľmi príjemné.

Po predstavení sme ešte navštívili niektoré dielne, kde sa venujú výrobe drevených plastík, tkanín, častí odevov a rôznych upomienkových predmetov. Chceli sme podrobnejšie poznať toto územie a tak sme postupne prechádzali popri gejzíroch, ktoré síce nestriekajú do takej výšky ako na Islande, ale tu je v nich riadne horúca voda. Okolo gejzírov sa vytvárajú celé mraky z pary a pri erupcii dochádza k padaniu kvapiek do širokého okolia. Horúce sú aj drobnejšie pramene, ktoré klokotajú vriacu vodu. Aj bahenné sopky sú horúce, prskajú bahno až do výšky 1,5 m. Celým územím preteká rieka, do ktorej vtekajú teplé aj horúce vody a na niektorých miestach priamo v riečisku sú horúce pramene. Najdesivejšie pôsobia temné diery v zemi, z ktorých vychádzajú horúce pary často obohatené o síru. Tá vytvára nielen nepríjemný zápach takmer na celom území, ale usádzaním sa na okrajoch kráterov vytvára krásne žlté útvary. Bujná vegetácia džungle sa tlačí až na okraje horúcich pažerákov, kde ju spálením zastavuje v postupe zničujúci dych zeme. V celom areáli sú spravené chodníčky a veľmi často sa objavujú informačné tabule s názvami a opismi rastlín. Tie sú tiež veľmi zaujímavé a pre nás obyvateľov severnej pologule takmer všetky vyzerajú exoticky. Rôzne palmy, trávy a ako paprade vyzerajúce listy sú poprepletané s pestrými kvetmi a pichľavými kríkmi, ktoré spolu vytvárajú takmer nepreniknuteľnú bariéru.

V osobitnom pavilóne je expozícia venovaná nelietavému vtákovi kiwi. V úvodnej časti je expozícia popisujúca tohto zaujímavého tvora a v druhej časti je špeciálny, hlboko zatemnený výbeh. V ňom sa mal nachádzať, ale nevideli sme ho. Pamätám si, že pri mojej návšteve takmer pred štvrťstoročím som ho videl. Je to menší vtáčik s dlhým zobáčikom. Na Novom Zélande nemal žiadneho predátora a teraz je vysoko ohrozeným druhom. Najhoršie je to, že v zajatí sa nerozmnožuje. V jednej časti som našiel cintorín domorodcov, ale dedinu, v ktorej som si vtedy kúpil kukuricu uvarenú v kráteri s horúcou vodou, som nenašiel. Za cintorín viedol chodník ďalej, ale bol uzavretý.

Vtedy som si spomenul na slová Miroslava Zigmunda, ktorý nám raz v Prosiměřiciach povedal, že sa vracia na miesta, ktoré dávno navštívil a vďaka nim vidí, ako sa svet mení. Pri odchode z Rotorua som si tiež uvedomil, že sa nedá vstúpiť dvakrát do tej istej rieky.

Auckland – Vojenské múzeum

Štvrtok 30. novembra bol veľmi dlhý deň. Začali sme ho v Aucklande prehliadkou „Vojenského múzea“, ale lepšie by mu sadol názov Národné múzeum, pretože vojne bolo venované len jedno poschodie.

Začali sme na prízemí dejinami a kultúrou Maoriov. Na veľkej ploche sú zozbierané trojrozmerné predmety, ktoré používali a aj dnes používajú hlavne pri kultúrnych festivaloch alebo národných obradoch. Keď prišli prví Európania na Nový Zéland, našli tu vyspelú kultúru s bohatými tradíciami. Maoriom sa podarilo udržať si svoju svojbytnosť dodnes, hoci si museli od belochov prežiť peklo. K tejto časti múzea patrí aj expozícia venovaná národom Polynézie. Jednotlivé ostrovy boli od seba vzdialené stovky kilometrov, ale dokázali medzi sebou komunikovať a aj bojovať. Boli to predovšetkým dobrí moreplavci. Na mapách je znázornené osídľovanie Oceánie z Indonézie, čo je úplné iné ako teória, ktorú chcel svojimi odvážnymi plavbami dokázať Thor Heyerdahl, ktorý na bazaltových pltiach plával z Južnej Ameriky do Polynézie.

Na ďalšom poschodí je rozsiahla expozícia venovaná zoológii a botanike. Najviac sme sa zaujímali o vyhynutého vtáka Moa, ktorý dosahoval výšku až 3,6 m a váhu 250 kg. Jeho replika je v životnej veľkosti umiestnená v sklenenej vitrínke, ale je tak zle nasvietená, že sa nedala poriadne odfotiť. Lepšie to bolo s vtákom kiwi, ktorý je jedným zo symbolov Nového Zélandu.

Až na koniec sme šli do vojenskej časti múzea, ktorá je venovaná pamiatke novozélandských vojakov. Naši vojenskí múzejníci by sa mali prísť sem učiť ako sa robí expozícia, hlavne tí z Múzea SNP. V čase našej návštevy bolo múzeum plné školskej mládeže. V múzeu by človek vydržal aj celý deň, ale poobede sme odchádzali na letisko.

Francúzska Polynézia

Časová slučka

Z Aucklandu bol odlet pred piatou popoludní vo štvrtok 30. novembra a po piatich hodinách letu sme na Tahiti v hlavnom meste Papete pristáli v stredu 29. novembra hodinu pred polnocou. Táto časová slučka, pri ktorej sme o jeden deň omladli, je spôsobená tým, že sme z najvýchodnejšej časti zemegule preleteli do najzápadnejšej časti Zeme. Tým sme prekročili denné časové pásmo. Nasledujúce ráno, ktoré bolo opäť štvrtkom 30. novembra, sme mali raňajky v hoteli a odišli sme na letisko. Malé letisko bolo plné ľudí – domorodcov aj turistov. Vidieť tu polynézske typy ľudí s nádhernou tmavohnedou pokožkou, zväčša plných tvarov a vlasov čiernych ako žúžoľ. Všetci, ženy aj muži, sa ozdobujú kvetmi. Niektorí majú len jeden drobný kvietoček, iní majú veľké kalichovité kvety a významné ženy nosia hrubé kvetové vence na hlavách. Mladí ľudia sú veľmi pekní, hoci majú také hrubšie črty tváre, ale postupne pribúdaním veku naberajú na váhe. Vôbec ich to netrápi a sú šťastní. Napriek svoje váhe sa pohybujú s ľahkosťou a ženy s gracióznosťou. Väčšina z nich sa usmieva.

Vnútroštátnym, alebo vnútrosúostrovným letom sme preleteli cez malý prieliv z Tahiti na ostrov Moorea, ktorý sa na niekoľko dní stal našim domovom. Lietadlo, ktoré nás viezlo, malo na ostrove Moorea len medzipristátie a pokračovalo v lete na ostrov Bora Bora. Vulkanický ostrov Moorea je od Tahiti vzdialený len 17 km a má rozlohu 134 km², na ktorej žije 16 tisíc obyvateľov. Pre porovnanie okres Liptovský Mikuláš má rozlohu 1 341 km² so 72 tisíc obyvateľmi. Ostrov Moorea je rozlohou 10x menší ako náš okres. Niektorí hovoria, že má tvar srdca s dvoma zálivmi, ale mne to pripadalo ako silueta netopiera. Je to tretí najnavštevovanejší ostrov Francúzskej Polynézie (po Tahiti a Bora Bora). Z letiska nás viezol jednoduchý autobus smerom na severozápad ostrova. Cestou sme sa zastavili v banke, v zmenárni. Tu platia franky francúzskych kolónií v Tichom oceáne. Ich skratka je XPF a menili sme ich v kurze 1 € : 113 XPF. Ubytovaní sme boli v hoteli Hibiskus (ak sa to dá nazvať hotel), ktorý bol tvorený viacerými jednoduchými bungalovmi. Jeden bungalov to je z rákosia postavená chatka na betónových kolíkoch so strechou z palmových listov. V izbe je jedno manželské lôžko alebo dve lôžka s moskytiérou a prístelka bez ochrany pred komármi. K tomu je miniatúrna kuchynka, kde sa dá niečo uvariť a kúpeľňa s WC. Plafón tu nie je, len podhľad do sedlovej strechy. Keď lepšie fúkne, zo strechy padajú drobné usušené časti listov. Najlepšia bola veranda, kde sa výborne sedelo, popíjalo a diskutovalo. Kúštik za chatkami začínalo nádherné more s takmer gýčovou plážou. Okolo tunajších ostrovov sú koralové bariéry, ktoré plnia funkciu vetrolamov, takže niekoľko 100 m od brehu je more hladké ako po vyžehlení, hrá rôznymi odtieňmi modrej – od žltomodrej, do zelenkavomodrej až po sýtomodrú. Piesoček na pláži prechádza aj do mora, je jemnučký a svetlobielej a miestami slabožltej farby. Z brehov sa nakláňajú palmy, nad ktorými sa týči nádherné modré nebo.

Na ostrove Moorea

Exkurziu okolo ostrova sme začali smerom na východ k zálivu OPUNOHU BAY. Severné pobrežie je viacej osídlené ako južné, je tu viac hotelov, ktoré sú prízemné, respektíve je to zostava bungalovov na zemi alebo na koloch v mori. Okolo celého ostrova sú koralové bariéry, cez ktoré sa dá lodiam len na niektorých miestach prejsť k brehom ostrova. Výrazne je vidieť orientáciu na turistiku. Prírodná scenéria je prekrásna. Takmer po celom pobreží nádherné pláže s palmami, plytkým morom a jemným pieskom. V jednotlivých osadách alebo strediskách sú menšie obchodíky s potravinami a hlúposťami pre turistov. Vidieť aj malé sady - plantáže, hlavne na pestovanie ananásov. Len kde tu vidieť pár kravičiek. Domorodci sa okrem služieb v turistike a malého poľnohospodárstva venujú aj rybolovu. Zo zálivu sme odbočili smerom do vnútrozemia, ktoré sa prudko dvíha do ostrých špicatých vrchov. Najvyšším kopcom je Tohivea (1 207 m n. m.). Nielen tento vrch, ale celý ostrov je vulkanického pôvodu. Vytvorila ho sopečná činnosť niekedy pred 1,5 až 2,5 miliónmi rokov. Autami sme vystúpali do výšky 247 metrov. Tu sa nachádza tzv. Belvedere, kde končí cesta pre autá a začínajú turistické chodníky. Pohrávali sme sa aj s výstupom na Tohiveu, ale ten je možný len so sprievodcom a za drahé peniaze. Nielen turistické chodníky, ale aj cyklotrasy sú v tejto časti ostrova. Kúštik pod Belvedere je archeologická lokalita. Sú tu jednoduché kamenné základy starých rituálnych miest. Iné stavby sa nezachovali, pretože domorodci ich robili z dreva a palmových listov. Z Belvedere je pekný výhľad na obidve zátoky Opunohu aj Cookovu. Medzi nimi sa dvíha ostrý vrch Rotui (899 m). Na východ sa dvíha ďalší fotogenický vrch Moua Roa (880 m), ktorý sme obdivovali z areálu poľnohospodárskej školy nachádzajúcej sa pod Belvedere. Škola si sama vyrába lekváre a majú svoju predajňu, v ktorej pracujú očarujúce bufetárky. Od školy sme zbehli k zálivu a pokračovali po obvode ostrova. Vo vedľajšom Cookovom zálive kotvila veľká turistická loď. Krátko sme boli v Manutea, výrobni miestneho alkoholu, vína a džúsov. Na pošte sme kúpili naozaj pekné poštové známky a v blízkej reštaurácii chvíľu posedeli počúvajúc miestne kvarteto starších pánov, ktorí pekne hrali na tradičné tahitské hudobné nástroje. Neskoršie sme boli pri veľkej verejnej pláži. Pri jazere Temae je letisko, na ktorom sme pristáli. Tu sa naša cesta otáča z východu na juh a dostávame sa do hlavného ostrovného prístavu Vaiare. Do najjužnejšej osady Maatea je to už len pár kilometrov. Zastavili sme pri pouličných predajcoch ovocia a zeleniny, nakúpili ananásy a banány. Z južnej strany vyzerajú hory ešte ostrejšie. Veľa času sme strávili v mori. Bola to rozkoš, more teplučké, sem tam chladivý prúdik, voda priehľadná do veľkej hĺbky, na dne zo začiatku ten najjemnejší piesoček a postupne pribúdanie koralov. Pomalé plávanie až skoro státie na mieste človeka veľmi osvieži.

Veľké pátranie v Papete

Z hotela Hibiskus sme odchádzali v pondelok 4. decembra pred obedom na malé miestne letisko ostrova Moorea, z ktorého sme za pár minút preleteli na letisko v Papete. Lietadlo do Los Angeles nám letelo až o polnoci, takže sme mali dosť času na prehliadku hlavného mesta. V starom meste sa nachádzajú rôzne budovy. Začali sme po slovensky – nákupom. Potom sme boli pozrieť parlament, vládne budovy a navštívili sme aj múzeum perál. Francúzska Polynézia je známa čiernymi perlami. Obchod s nimi držia v rukách Číňania. Nikdy som nevidel pokope toľko predajcov perál ako tu v Papete.

S Francúzskou Polynéziou bol spojený aj osud Milana Rastislava Štefánika. Na Tahiti pozoroval zatmenie slnka, na jednom z ostrovov vytvoril prvý československý fotografický akt a na ďalšom plánoval založiť slovenskú kolóniu. Nečudujem sa mu, lebo táto ostrovná krajina je naozaj pekná. Počas prípravy cesty som zisťoval, kde všade bol a či ostali po ňom aj nejaké pamiatky. Veľmi ma potešili výsledky aktivity Františka Keleho, ktorý systematicky budoval po celom svete pamätníky na miestach, kde tento mimoriadne všestranný človek pôsobil. Tak som sa dozvedel aj to, ako a kedy bol postavený pamätník v Papete a kedy bol obnovený. Našiel som aj ďalšie zdroje rôznych informácií spätých s pobytom Štefánika na Tahiti. Dosť ma sklamalo čítanie od Adamoviča, ktorý narážal na nepochopenie slovenských úradov pri presadzovaní myšlienky pomenovania jednej z ulíc po našom generálovi v Papete. Prekvapilo ma, že ani cestovné kancelárie v ponukách svojich zájazdov neponúkajú možnosť návštevy pamätníka. Jeden z argumentov prečo tomu tak je, bol krátky časový úsek strávený v Papete. Koniec-koncov pri odlete z Polynézie nám v Papete ostalo niekoľko hodín na prehliadku mesta. Väčšina z našej skupiny sa vyčerpala nákupmi perál, takže sme nakoniec ostali štyria. V turistickej informačnej kancelárii sa našiel jeden človek, ktorý vedel, kde sa pamätník nachádza a pretože mapka mesta už nezahŕňala hľadanú časť, na okraj mapy len naznačil smer postupu. Boli sme veľmi radi, lebo správy od našich predchodcov boli pesimistické a nikto pamätník nenašiel. Náš optimizmus ešte viac zvýraznila smerová tabuľka, ktorá nás posielala popri vládnych budovách na mestskú štvrť Faiere, v ktorej by mal byť pamätník. Prišli sme až ku križovatke, kde bola opäť smerovka Stefanik Stele, ba bola tu obrovská tabuľa, že tu je rezidenčná štvrť Stefanik. Tu nastali v našej štvorici rozpory. Nevedeli sme sa dohodnúť, ktorým smerom máme ísť. Nakoniec sme stúpali po strmej a opustenej ceste, ktorá mala po ľavej strane džungľu a po pravej smerom do údolia vysokým pletivom ohraničenú obytnú štvrť. Spotení a spachtení od tepla a vlhka sme prišli až na koniec cesty pri ďalšej mestskej štvrti. Aj táto štvrť bola obohnaná plotom na vrchu ukončeným ostnatým drôtom. V ďalšom postupe nám bránila brána. Dnu boli pekné prízemné rodinné domčeky s chodníkmi a starostlivo udržiavanými trávnikmi. Cez kódovačku na bráne sme sa nedostali dnu a deti v jednom dome po našom vykrikovaní sa radšej skryli. Vydriapali sme sa na bránu a snažili sa osloviť nejakú živú bytosť. Samozrejme, že nám došlo, že je to vojenský objekt. Toho sa naše dievčatá zľakli a začali po ceste zostupovať dole. Nasledovali sme ich veľmi pomaly až nám zmizli za zákrutou. Na tej sa objavila motorka. Zastavili sme pána v strednom veku a pýtali sa ho, či vie niečo o Štefánikovom pamätníku. Vedel a ako sme pochopili z jeho francúzštiny, je v štvrti, pri ktorej sme stáli. Povedal aj to, že z tejto strany môžu dnu len obyvatelia a pre iných je vstup z druhej strany kopca so zvláštnym vojenským povolením. Ostali sme sklamaní. Vlado ešte dodal:

– Štefánik bol Slovák a aj my sme Slováci.
Motorkár si nás prehliadol a všimnúc si našu fotovýbavu sa spýtal:
– Chcete si pamätník vyfotiť?
Prikývli sme a on našiel riešenie. Máme sa vrátiť a on nás počká pri bráne a zašikuje k pamätníku. Z ochotného pána sa vykľul dôstojník francúzskej armády, ktorý nás aj vyfotil a trpezlivo počkal, kým sme si neurobili aj detail pamätnej tabule. Naša nálada dosiahla vrchol. S radosťou sme zišli až do prístavu, kde nás čakali ostatní „roduverní“ Slováci.
Leteli sme do USA a už v Papete bola prísna prehliadka. Viacerým nám zobrali stery z rúk, z batožiny a počítačov na prítomnosť omamných látok. Boli sme radi, že sedíme v lietadle a ponad Pacifik letíme z Oceánie do Ameriky.

Los Angeles

Noc sme strávili v lietadle. Po pristátí na letisku v Los Angeles nasledoval vstupný proces. Tým, že sme mali elektronické víza, mohli sme ísť k automatickým stojanom, ktoré nám oskenovali pasy, odfotili a zobrali odtlačky prstov jednej ruky. Zo stojana vyšiel podlhovastý papierik, na ktorom bol náš zohavený portrét a údaje o nás. Na kontrole pasov nás už dlho necvičili a mohli sme prejsť k batožine. Oproti mojej predchádzajúcej návšteve v USA bola kontrola jednoduchšia a rýchlejšia. Na Los Angeles som bol zvedavý, lebo k nemu patrí Hollywood, Beverly Hills, odovzdávanie Oscarov a s filmom je spojená aj pláž v Santa Monike, kde bol nakrútený seriál Baywatch s Pamelou Anderson a Davidom Hasselhoffom.

Najskôr sme sa ubytovali v hoteli a potom nás zvedavosť doviedla do historického jadra mesta. Je to len pár španielskych domčekov, ktoré ani poriadne nevidno, lebo sú utopené v krámikoch plných španielskych pestrofarebných šiat, nástrojov, topánok, ozdôb a miliónov nepotrebných vecí, ktoré turisti s radosťou nakupujú. Odtiaľ sme prešli k Mestskému domu, ktorý bol dlho najvyššou budovou mesta. Bol tu poriadok, čo asi najviac vyhovovalo bezdomovcom a žobrákom, ktorých je tu hodne. Odtiaľ sme šli do Hollywoodu, kde je čínske divadlo a Dolby Theatre, kde je každý rok ceremónia odovzdávania filmových Oscarov. Všetci sme boli prekvapení charakterom tohto obrovského súmestia, kde prevládajú nízke domy a budovy. Filmové centrum hýrilo neónovými svetlami a hudbou. Večer prišiel veľmi rýchlo. Na počesť toho, že toto územie (Kalifornia) niekedy patrilo Mexiku, sme si večeru dali v mexickej reštaurácii. Jedlo nebolo najhoršie, ale tá kultúra plastových podnosov a príborov, k tomu pitie z voskovo papierových pohárov, to už nebolo hispánske ale americké. Len počas našej večere sme vyprodukovali dva veľké koše odpadu. Neviem, čo s ním tu robia a ani sa nečudujem, že Trump nechce podpísať Kjótsky protokol. Viditeľne majú ochranu životného prostredia v paži. Potom sme vstúpili do chrámu amerického pozlátka a prechádzali sa po schodoch a nádvoriach, kde všetko pripomína slávne filmové hviezdy. Chodníky hlavnej ulice sú vyzdobené hviezdami a menami tých najslávnejších a je tu aj chodník, kde sú odtlačky nôh a rúk superstar. Nájdu sa tu odtlačky od Marylin Monroe až po Barbru Streisand. Aj vo vestibuloch kinosál sú veľké portréty hercov. V Amerike je filmový priemysel silný a veľa zarába. Vo štvrtok sme zamierili do Beverly Hills. Je to snobská štvrť, ktorá vyzerá ako nekonečne roztiahnutý Liptovský Hrádok s množstvom malých súkromných viliek. Je to samostatné mesto, ale nemá svoj cintorín a maličké potravinové obchodíky by ste tu márne hľadali. Všade sú palmy a trávniky. Prešli sme hlavnou ulicou, ktorá je najdrahšou ulicou sveta. V obchodoch nie sú cenovky, lebo tu nakupujú bohatí ľudia a tí nepotrebujú vedieť cenu. Na hlavnej ulici sa nedá kúpiť len tak káva, dostať ju len k jedlu. Dali sme si ju vo vedľajšej ulici. Z Beverly Hills sme sa presunuli do Santa Moniky. Na jej pláži bol nakrútený seriál Baywatch a známe je aj dlhé drevené mólo, ktoré sa tiež často objavuje v rôznych filmoch. Tu končí stará americká cesta Route US 66. Súčasťou móla sú kolotoče, stánky so suvenírmi, reštaurácia. Atmosféru miesta však tvoria ľudia, veľa turistov, čudákov, potulných muzikantov, rybárov, zamilovaných aj extrémne bohatých, ktorí sa každým krokom predvádzajú, ortodoxných židov, extravagantne oblečených nezávislákov a veľa pubertiakov. Najfotenejším miestom je lavička, ktorá pripomína slávny film Forrest Gump. Z móla je pekný výhľad na širokú a dlhú pláž, ktorá sa rozprestiera po obidvoch stranách móla.
Po návšteve móla v Santa Monica začal rýchlo bežať čas nášho návratu domov. Na letisku v Los Angeles sme si vystáli dlhý rad na odčekovanie. Leteli sme ponad celé Spojené štáty, Atlantický oceán, Európu a v Istanbule sme pristáli vo štvrtok večer 7. decembra. Let do Viedne sa nám zdal veľmi krátky. Na letisku nás čakalo auto, ktoré nás doviezlo na hlavnú stanicu v Bratislave. Tak sa skončila naša cesta okolo sveta.

J. Vajs Habán